Boza je starobylý fermentovaný nápoj vyrábaný z obilnín, ktorý svojou konzistenciou pripomína skôr riedky puding. Na prvý pohľad vás zaujme svojou svetlobéžovou až žltou farbou. Nie je to nápoj na uhasenie smädu, ako je ayran alebo şalgam, ale skôr sýta tekutá desiata, ktorá má v Turecku svoje pevné miesto v chladných mesiacoch.
Hoci obsahuje stopové množstvo alkoholu vzniknutého prirodzeným kvasením (zvyčajne okolo jedného percenta), je v krajinách svojho pôvodu považovaná za nealkoholickú a bežne ju pijú aj deti.
Pôvod bozy je zahalený v hmle dávnej histórie, ktorá siaha tisíce rokov dozadu, pravdepodobne až do Mezopotámie a Anatólie, odkiaľ sa boza rozšírila do Strednej Ázie a na Balkán. Jej popularita v regióne nie je náhodná. V časoch Osmanskej ríše bola boza kľúčovým zdrojom energie pre janičiarov a vojakov, pretože je kalorická, bohatá na sacharidy a vďaka fermentácii aj dobre stráviteľná. Fungovala ako “tekutý chlieb”, ktorý dokázal zasýtiť a zahriať, čo z nej urobilo ideálneho spoločníka pre drsné anatolské a balkánske zimy. Slovo samotné má pravdepodobne perzské korene a odkazuje na proso. Zaujímavé je, že hoci sa podáva studená, jej konzumácia je spojená so zimou a snehom.
Základom bozy sú obilniny, voda a cukor. Najtradičnejšia a chuťovo najjemnejšia verzia, ktorú nájdete v Turecku, sa vyrába z prosa. V iných krajinách sa však bežne stretnete s variantmi z kukurice, pšenice, jačmeňa alebo bulguru. Kukuričná boza býva žltšia a má mierne odlišnú, sladšiu chuť. Cukor tu nehrá len úlohu sladidla, ale je predovšetkým palivom pre kvasinky a baktérie mliečneho kvasenia. Bez korenia by však boza bola polovičná; škorica nie je voliteľná, je skoro nutnosťou.
Boza sa servíruje v pohároch, často s lyžičkou, pretože jej hustota je na hranici medzi pitím a jedlom.
Ja som bozu ochutnal v istanbulskom podniku Vefa Bozacisi (pozri Kam na jedlo v Istanbule), čo je úplná legenda a pútnické miesto všetkých milovníkov tohto nápoja. Interiér vyzerá, akoby sa tam zastavil čas v 19. storočí – staré dlaždice, obrazy a svetlá. Len poháre, z ktorých pil možno aj Atatürk, sú teraz schované a nahrádzajú ich jednorazové tégliky. Boza tu bola neuveriteľne hustá, krémová a s perfektnou sladkosťou. Jeden pohár vyšiel na 20 TRY (1,20 EUR).
Dobrú chuť!
🇹🇷 Chcete si užiť pravú chuť Turecka? Prihláste sa k môjmu newsletteru a ja vám zadarmo pošlem všetko, čo potrebujete vedieť, aby ste mohli v Turecku objaviť a vychutnať si autentické miestne špeciality.
