Supra: gruzínska hostina
Existuje nádoba, ktorá nepozná pojem "len trochu": dutý roh zvaný kantsi. Nemá rovné dno, takže sa nedá postaviť na stôl - kým ho nevyprázdnite, držíte ho v ruke a celý stôl sa pozerá. Málokterá kultúra vtelila svoje pravidlá pitia priamo do nádoby dôslednejšie.
Supra (gruzínsky: სუფრა) je veľká gruzínska hostina: stôl prestretý všetkým jedlom naraz, víno namiesto vody a prípitky v pevnom poradí, ktoré riadi volený rečník zvaný tamada. Celá gruzínska kuchyňa sa na nej zíde naraz - napiť sa však smiete, až keď tamada dohovorí.
Čo znamená supra a kto je tamada
Slovo supra znamená doslova obrus, prestretý stôl. Gruzínci si ho požičali z perzského sofre a Peržania ho zrejme majú z arabčiny, kde príbuzné slovo označovalo jedlo, ktoré si pútnik balí na cestu. Najgruzínskejší pojem, aký v Gruzínsku počujete, je teda prevzatý - čo nikomu nebráni považovať ho za rodinné striebro. Hostinu vedie tamada, ktorého určí hostiteľ, alebo si ho stôl zvolí: prednáša prípitky, stráži ich poradie, krotí tempo pitia a pri dlhých svadobných tabuliach si menuje zástupcu pre vzdialenejšie konce stola. Keď odovzdá slovo hosťovi, aby prípitok rozviedol po svojom, nazýva sa to alaverdi.
Riadené prípitky pritom nie sú gruzínsky monopol. Hostinu s tamadom pozná celý Kaukaz - v Arménsku vedie svadby a oslavy úplne rovnaká postava - a sovietska éra potom rozniesla tamadu po všetkých republikách, kde z prísneho dirigenta prípitkov časom zostal svadobný moderátor s mikrofónom. Turecká kuchyňa dvíha pohár so zvolaním şerefe, ale večer tam nikto neriadi. Supra tak zostáva najprepracovanejšou verziou kaukazského stolovania: hostina povýšená na inštitúciu s vlastným protokolom.
Soška z Vani a mýtus o UNESCO
Aký starý ten rituál je, naznačuje bronzová soška muža s pohárom, vykopaná vo Vani na západe krajiny a datovaná do 7. storočia pred n. l. - jej kópie dnes v Gruzínsku nájdete ako sochy aj suveníry a miestni v nej vidia praotca všetkých tamadov. Kultúru hodovania opisuje aj Rustaveliho epos z 12. storočia a po ňom zápisky európskych cestovateľov. Jednu vec si však svet k supre primyslel: na zozname UNESCO hostina NIE JE. Od roku 2017 je chránenou pamiatkou na gruzínskom národnom zozname nehmotného dedičstva; za Gruzínsko sedí v UNESCO viachlasný spev a výroba vína v hlinených nádobách kvevri. Supru k UNESCO posiela polovica cestovateľských webov. Omyl je natoľko rozšírený, že mu človek uverí aj priamo v Gruzínsku.
Ako supra prebieha a čo sa na nej je
Na stôl príde všetko naraz a už tam aj zostane: chačapuri, mäsové taštičky chinkali, špízy mcvadi, nakladaná zelenina, syry, chlieb, pokojne aj hovädzí guláš ostri - taniere sa vŕšia do poschodí a nikto ich neodnáša. Pije sa víno, na záver prípadne hroznová pálenka čača. Lenže ťažisko supry neleží na tanieroch. Hlavný chod sa prednáša postojačky: prípitky idú v nemennom poradí - Boh, rodina, vlasť, predkovia - a až potom sa rad uvoľní pre priateľstvo, lásku alebo mier. Medzi prípitkami sa nepije; napiť sa len tak, na vlastnú päsť, je zhruba taký prešľap ako skočiť na svadbe rečníkovi do reči. Len s tým rozdielom, že tu sa reční celý večer a sviatočná supra sa vie natiahnuť na dlhé hodiny. A nemusí byť vždy veselá: po pohrebe sa drží skromnejšia smútočná verzia zvaná kelechi.
Dve supry a jeden byvolí roh
Ja som supru zažil dvakrát. Prvý raz v symbolickej podobe, pripravenej pre hostí výletu za gruzínskym vínom: po prednesenom prípitku som dostal byvolí roh a rýchlo pochopil, prečo sa nedá odložiť - víno z neho tieklo ochotnejšie, než som stíhal prehĺtať - a zrazu bolo dno. Druhý raz ma nefalšovaná supra s charizmatickým tamadom zastihla náhodou v jednej pivárni v Kutaisi. Nerozumel som takmer ničomu, a predsa som počúval s rovnakým zaujatím ako miestni; pilo sa často, veľa a do dna, takže ďalší deň môže po supre začať nepríjemnou bolesťou hlavy. Zažiť pravú supru pre mňa napriek tomu zostáva jedným z najsilnejších zážitkov z Gruzínska. Kantsi sa smie položiť, až keď je prázdny. Gruzínsko ma púšťalo domov podobne - až keď som bol plný ja.
