Krčma The Cobblestone, Dublin
Kapela v The Cobblestone ten večer dohrala, zdvihla sa od stola a začala baliť. Lenže krčma sa odmietla rozísť: niekoľko štamgastov si od muzikantov požičalo nástroje a na vnútornej terase sa hralo ďalej - jednoducho preto, že bol večer a nikomu sa nechcelo domov. The Cobblestone je malá rohová krčma v dublinskej štvrti Smithfield, kde sa írska tradičná hudba hrá naživo sedem večerov v týždni - pri stole medzi hosťami, nie na pódiu. Presne pre takéto večery sa chodí do Írska. Len sa potom väčšinou hľadajú na zlej adrese.
Z Temple Baru do Smithfieldu
Tá zlá adresa sa volá Temple Bar - štvrť malebných krčiem v úzkych uličkách, ktorú vám odporučí každý, kto v Dubline strávil víkend. Prechádzal som ňou v piatok aj v sobotu večer - pred každou krčmou stál dlhý rad a medzi nimi sa pohybovalo, a miestami už len ležalo, značné množstvo opitých mladých ľudí. Kamarát Robert, ktorý je v Dubline ako doma, ma neskôr upokojoval: "Tie krčmy fungujú ako dobre namazaný stroj. Len čo sa vnútri objaví niekto priveľmi opitý, odkiaľsi sa vynorí dlhá silná ruka, chytí ho a vytiahne pred krčmu." Nevidel som to, verím mu; len som pri tom nechcel sedieť. Pinta stoutu sa v Temple Bare dnes šplhá k desiatim eurám, o dobrú polovicu viac ako pár sto metrov odtiaľto - a celá štvrť pritom vznikla úradnou náhodou: štát tu skupoval domy pre autobusovú stanicu, a keď z nej zišlo, vyhlásil uličky za kultúrnu štvrť. Tip na Cobblestone mi napokon dal pán, ktorý ma obsluhoval pri raňajkách v bistre Oh'Rourke's (pozri článok o raňajkách full Irish breakfast).
Mulliganovci, konský trh a jeden hotel
Smithfield leží štvrťhodinu chôdze od Temple Baru, na druhom brehu Liffey, a turistická štvrť to nikdy nebola: na tunajšom námestí sa od stredoveku predával dobytok a kone a kúsok odtiaľ stojí bývalý liehovar Jameson. Cobblestone k tomu trhu dlho patrila - obyčajná nárožná krčma, ktorá otvárala o siedmej ráno pre trhovcov a vrcholom jej kultúrneho života bola liga v šípkach. Potom ju koncom osemdesiatych rokov prevzal bývalý poisťovák Tom Mulligan z rodiny, v ktorej sa írska hudba hrá päť generácií, a z ranného výčapu urobil inštitúciu; sám o nej hovorí, že je to "piváreň s hudobným problémom". Názov znamená dlažobnú kocku - presnejšie tú oblú mačaciu hlavu - a prečo sa krčma tak volá, nedoloží nikto; dláždenie Smithfieldu sa ako vysvetlenie ponúka samo.
Hudobný problém krčmu napokon zachránil. V roku 2021 požiadal developer o povolenie postaviť na parcele deväťposchodový hotel; pamiatkovo chránený výčap by zostal, zbúrať sa mala zadná koncertná sála, učebne aj terasa - krčme by ostala zhruba tretina. Dublin sa vzbúril: petíciu podpísali desaťtisíce ľudí a mestom prešiel protestný sprievod stoviek ľudí, na čele s muzikantmi s nástrojmi. Radnica hotel zamietla - a pri stavebnom povolení tak po prvý raz v írskych dejinách zohrala úlohu kultúrna hodnota krčmy; zamietavý text sa výslovne zastal zadnej sály, kde sa tradičná hudba učí a hrá.
Ako funguje seisiún
Hudba, pre ktorú sa do Cobblestone chodí, sa nazýva session, po írsky seisiún, a s koncertom si ju nepomýlite. Hráči sedia v kúte predného baru v kruhu, takže k divákom sedia chrbtom; nikto nič neohlasuje, niekto jednoducho spustí melódiu a kto ju pozná, pridá sa - gajdy, husle, flauty, občas aj nástroj, ktorý do Írska pricestoval s majiteľom. Prisadnúť si smie ktokoľvek, kto prinesie nástroj a pozná repertoár; vstupné sa neplatí, platí sa pintou. Nad muzikantmi visí tabuľka s prosbou, aby hostia hudbu rešpektovali - zdvorilý írsky spôsob, ako povedať, že hudba tu nie je kulisa. Funguje to ako gitara pri vatre: nikto nevystupuje, jednoducho je večer a niekto začal.
Session pritom nie je odveký vidiecky rituál, ako by sa dalo čakať. Prvá doložená krčmová session sa nehrala v Írsku, ale v roku 1946 v londýnskej krčme Devonshire Arms, kde sa schádzali írski stavební robotníci; domov do Írska sa vrátila až v šesťdesiatych rokoch s emigrantmi. Aj slovo seisiún je len írsky prepis anglického session. Najírskejší krčmový rituál je teda, prísne vzaté, prisťahovalec - čo v krajine, ktorá o emigrácii spieva v každej druhej pesničke, celkom aj sedí.
Guinness, whiskey a požičané nástroje
V Cobblestone som strávil sobotný večer (pozri Kam na jedlo v Dubline). Pri prednom bare som si dal pintu Guinnessu a neskôr whiskey - ktorú, to už naozaj neviem, a v krčme, ktorá si melódie pamätá päť generácií, mi tá medzera v pamäti pripadá odpustiteľná. Stout bol hustý, s krémovou penou a praženou horkou bodkou na konci dúšku, whiskey hriala; hlavný chod sa však ten večer nečapoval, hral. Štamgasti, ktorí sa zjavne poznali roky, spievali a tancovali, a keď sa dohralo, požičali si nástroje a na vnútornej terase spustili znova, po svojom. Pre mňa najsilnejší zážitok z celého Dublinu - takéto spontánne veci mám zo všetkého najradšej. Radnica o kultúrnej hodnote tejto krčmy neskôr spísala úradné rozhodnutie. Mne na rovnaký záver stačila jedna sobota.
The Cobblestone
