Čaj
Čaj v pravom zmysle slova je nápoj z lístkov čajovníka, lenže na cestách sa pod to slovo zmestí kadečo - od sýto červeného čierneho výluhu na Blízkom východe po horské bylinky na Balkáne. Posedenie pri čaji je pre mňa jedna z najpríjemnejších činností na cestách vôbec. Človek si oddýchne, nadviaže kontakt s miestnymi aj bez spoločného jazyka a nemusí sa nikam ponáhľať. A keby som mal vymenovať jediný najlepší čaj svojich ciest, bol by to ten turecký.
Čaj, alebo tea? Dve cesty jedného slova
To, ako sa čaju v ktorej krajine hovorí, prezrádza, kadiaľ sa tam kedysi prvýkrát doviezol. Slovo pre čaj má vo svete dve veľké vetvy a obe pochádzajú z Číny. Po súši, karavánami po Hodvábnej ceste, putovala výslovnosť "čchá" z mandarínčiny a kantončiny - preto sa hovorí perzsky čáj, turecky çay, arabsky šáj, rusky čaj a napokon aj slovensky čaj. Po mori zas vozili čaj holandskí obchodníci z prístavov provincie Fu-ťien, kde sa tomu istému znaku hovorí "te" - a tak vzniklo anglické tea, francúzske thé aj nemecké Tee.
Výnimka potvrdzuje pravidlo: Portugalčania obchodovali s Čínou cez Macao, kde sa hovorí kantonsky, takže si domov odviezli "chá" - ako jediná západoeurópska námorná veľmoc. Mapa slova čaj je vlastne mapa starých obchodných trás. A keď si v Istanbule objednáte çay, zniete takmer ako doma.
Môj čajový rebríček: Turecko, Irán, Irak
Turecký čaj vedie, a to s náskokom. Pripravuje sa v poschodovej kanvici çaydanlık: hore sa ťahá hustý koncentrát zvaný dem, dole vrie voda. Do pohárika v tvare tulipánu vám hostiteľ naleje trochu koncentrátu a doleje horúcou vodou podľa chuti - svetlý açık alebo tmavý koyu. Práve toto na ňom milujem: silu aj sladkosť si určím sám. K tomu sýta farba, ktorú miestni volajú tavşan kanı (králičia krv), a roznášači çaycı, ktorí s hojdacím podnosom preplávajú davom Veľkého bazáru bez toho, aby kvapla čo len kvapka. Čajovníkom sa darí na daždivých svahoch pri čiernomorskom Rize a Turci dnes patria k najväčším konzumentom čaju na osobu na svete - slávna turecká káva je v Turecku skôr "sviatočný dezert", palivom všedného dňa je çay.
Iránsky čaj milujem hneď po tureckom. Funguje na rovnakom princípe riedenia, len silný výluh vzniká v kanvici posadenej na samovare - pôvodne ruskom vynáleze, ktorý v Iráne zdomácnel natoľko, že ho stretnete v každej čajovni aj domácnosti. Časť čaju si Iránci dokonca sami pestujú v provincii Gílán pri Kaspickom mori. Sladí sa tu kryštalizovaným cukrom nabat alebo kockou cukru, ktorú si miestni vkladajú rovno do úst a horúci čaj cez ňu sŕkajú.
Iracký čaj je kapitola sama osebe. Do Iraku sa čaj dostal až s Britmi cez prístav Basra; dnes patrí krajina k najväčším dovozcom čaju na svete. Výluh vonia kardamómom (mne kupodivu pripomína skôr ružu), sladí sa toľkým cukrom, že sa často ani nestihne rozpustiť, takže na dne pohárika istikan zostáva viditeľná vrstva. Je to najsladší čaj, aký som kedy pil - a priznávam, že na mňa je to už priveľa. Kto chce spoznať svoju hranicu v sladkosti, nech začne práve tu.
Čajovne sú inštitúcie samy osebe
Čajovňa (chaykhana) je na Blízkom východe spoločenské centrum, obdoba našej krčmy, len bez alkoholu: preberá sa v nej politika, uzatvárajú sa obchody a tradične býva doménou mužov. Najlepšia ukážka, akú poznám, je čajovňa Mam Khalil v starom bazáre v Arbíle, otvorená v roku 1952: steny pokrývajú tisíce zarámovaných fotografií hostí, od kráľov a básnikov po obyčajných štamgastov, a po zakladateľovi ju dnes vedie jeho syn. Režimy sa menia, čaj sa pije stále.
Kedykoľvek si v čajovni sadnem, skôr či neskôr sa dám do reči s niekým miestnym. Nemusím sa o to nijako snažiť, jednoducho sa to stane - a mne je to veľmi príjemné. Môj najsilnejší čajovnícky zážitok je ale z Istanbulu. Pri svojej prvej návšteve Turecka som si pred mnohými rokmi našiel malú čajovňu v bočnej ulici, z ktorej bolo vidieť na hlavnú turistickú tepnu, a vydržal som tam sedieť azda dve alebo tri hodiny. Vedľa si prisadla turecká pouličná kapela - len tak, aby si tiež dala pohárik. Nebolo to turistické miesto, bolo takmer prázdne, ľudia tam chodili naozaj kvôli čaju. Tá atmosféra sa mi vryla do pamäti viac než nejedna pamiatka.
Bylinkové čaje: horské svahy Balkánu aj mäta severnej Afriky
Botanik by namietol, že nápoj bez čajovníka nie je čaj, lenže bylinkové čaje mám rád rovnako ako tie pravé. Môj favorit rastie na Balkáne: trvalka rodu Sideritis, slovensky ránhoj. V Bulharsku sa z nej v Rodopách zbiera mursalský čaj - sladkastý, vzdialene mi pripomína lipu a chutí mi aj bez medu; navyše neobsahuje teín, takže sa dá piť celý deň. Tá istá rastlina sa pritom v každej krajine volá trochu inak: v Albánsku je to çaj mali (čaj z hory), v Grécku tsai tou vounou, v Severnom Macedónsku a Srbsku planinski čaj a v Turecku dağ çayı. Od prvého ochutnania v Bulharsku si ho vozím domov z každej cesty - je to aj môj tip na to, čo si priviezť z Bulharska.
Severná Afrika ide inou cestou: do zeleného čaju sype čerstvú mätu a cukor. V Maroku je mätový čaj prakticky národným nápojom a v Tunisku ho vylepšujú píniovými orieškami na thé aux pignons - pre mňa napoly nápoj, napoly desiata.
Čaj je pre mňa na cestách to, čo je pre iných pivo alebo káva: zámienka zastaviť sa a dívať sa okolo seba. Nájdite si čajovňu v bočnej uličke, objednajte si pohárik a nechajte mesto chvíľu bežať bez vás. Aký čaj sa na cestách vryl do pamäti vám? A trúfli by ste si na ten iracký, alebo je to aj na vás priveľa cukru? 😊
Na zdravie!
Mam Khalil: legendárna čajovňa v srdci Arbílu
Chaykhana Mam Khalil je legendárna čajovňa ukrytá v labyrinte starého bazára Qaysari v irackom Arbíle. Jej steny aj strop pokrývajú tisíce zarámovaných fotografií hostí. Nájdete na nich politikov, básnikov aj obyčajných štamgastov. Podnik založil v roku 1952 Mam Khalil a dnes v rodinnej tradícii pokračuje jeho syn.
Iracký čaj
Iracký čaj je ústredným prvkom spoločenského života v Iraku a každodenným rituálom sprevádzajúcim obyvateľov od rána do večera. Masívne sa rozšíril až v devätnástom storočí vďaka britskému obchodu s Indiou a Srí Lankou. Špecifickú arómu čaju dodáva pridaný kardamóm, chuť ovplyvňuje extrémne množstvo cukru.
Çaj mali: albánsky horský čaj
Çaj mali je tradičný albánsky bylinkový čaj, pripravovaný z rastliny rodu Sideritis. Tá pochádza z horských oblastí Albánska, kde sa v letných mesiacoch ručne zbiera vo výškach okolo 1000 až 2000 metrov. Zväzky tohto čaju bežne predávajú malí predajcovia popri albánskych cestách. Podobné horské čaje sú rozšírené aj v ďalších balkánskych a stredomorských krajinách.
Turecký čaj
Turecký čaj je silný, tmavočervený nápoj pripravovaný z čierneho čaju. Miestni ho pijú na litre namiesto kávy. Príprava vyžaduje špeciálnu dvojitú kanvicu nazývanú çaydanlık. V jej hornej časti vzniká silný koncentrát, ktorý sa následne riedi vriacou vodou podľa chuti hosťa. Turecký čaj sa servíruje v typických pohárikoch v tvare tulipánu.
Iránsky čaj
Čaj je neoddeliteľnou súčasťou každodenného života Iráncov a symbolom ich pohostinnosti. Iránci pijú čaj pri každej príležitosti - od rodinných stretnutí po pracovné schôdzky. Tradičný čierny čaj, často sladený kryštalizovaným cukrom, sa pripravuje v samovare, zariadení, ktoré do krajiny priniesli ruskí obchodníci v 19. storočí. Čaj sa podáva v malých pohárikoch, niekedy sa pije cez cukor vložený do úst. Irán patrí medzi najväčších konzumentov čaju na svete.
Nabat: tradičný iránsky kryštalizovaný cukor
Nabat je tradičný iránsky kryštalizovaný cukor. Jedná sa o veľké, priehľadné či nažltlé kryštály, často na tyčinkách. Slúži najmä na osladenie čaju. Okrem Iránu je obľúbený aj v ďalších krajinách Blízkeho východu a južnej Ázie.
Thé aux pignons: tuniský čaj s píniovými orieškami
Thé aux pignons, alebo čaj s píniovými orieškami, je tradičný tuniský nápoj, ktorý v sebe spája chuť zeleného čaju, mäty a píniových orieškov. Je dostupný v kaviarňach aj reštauráciách po celom Tunisku, miestni si ho doprajú kedykoľvek počas dňa.
Kaviareň knižnice Nevmekân Sahil, Istanbul
Nevmekân Sahil je kultúrne centrum v istanbulskej štvrti Üsküdar. Tento skrytý klenot ázijskej časti mesta ukrýva pod svojou presklenou strechou viac ako 100 000 kníh, historické mapy aj vzácne rukopisy zamerané na osmanskú éru. Návštevníci tu môžu v pokoji študovať alebo len relaxovať pri šálke tureckého čaju. Interiér plný prirodzeného svetla ponúka dokonalý únik pred hlukom rušného Istanbulu. Vstup je zadarmo.
