Arménske marhule: národné ovocie, ktoré dalo farbu vlajke
Väčšina európskych jazykov pomenovala oranžovú farbu podľa pomaranča. Aj arménčina také slovo má, na vlajke ho však nepoužíva: spodný pruh sa oficiálne volá tsiranaguyn, marhuľový. Tretina štátnej vlajky tak nesie názov ovocia, ktoré v júni leží na každom trhu v krajine.
Arménske marhule (arménsky: ծիրան, tsiran) sú obyčajné kôstkovice, ktoré sa v arménskej kuchyni jedia čerstvé, sušia na zimu, plnia orechmi a páli sa z nich alkohol - a ktoré si Arménsko zapísalo do jazyka, hudby aj štátnych symbolov viac ako ktorúkoľvek inú plodinu.
Prečo sa marhuľa volá podľa Arménska, keď odtiaľ nie je
Po latinsky sa marhuľa volá Prunus armeniaca, arménska slivka, a tento názov Arméni radi predkladajú ako doklad o pôvode. Lenže ho vystavili starí Gréci a Rimania, ktorí ovocie poznali z arménskych sadov a zvyšok si domysleli. Genetika dnes kladie pôvod marhule do Strednej Ázie a Číny; Arménsko bolo stanicou na ceste do Európy, kde sa plod udomácnil tak dôkladne, že podľa neho dostal názov. Aj slovenčina ten názov prevzala, len poriadne obrúsený: marhuľa prišla cez rakúsku Marille a talianske nárečia z latinského armeniacum, takže Arménsko má v sebe každá slovenská marhuľa, aj keď to na nej nevidno. Dnes je marhuľa plodom celého regiónu: turecká Malatya sama zozbiera vyše 400 000 ton ročne a sušenými marhuľami zásobuje pol sveta, iránska kuchyňa sype sušené marhule aj do slanej ryže a pestuje sa rovnako na Kaukaze v Gruzínsku ako v Azerbajdžane. Arménsko vyvezie zhruba 23 000 ton, takmer všetko do Ruska. Objemom je to vedľajší hráč. Symbolom veľmoc.
Duduk, vlajka a dve piesne: čo Arméni z marhule urobili
Národný nástroj Arménska, duduk, sa arménsky volá tsiranapogh, marhuľová píšťala, a myslí sa to doslova. Duduk sa vyrába výhradne z marhuľového dreva: je husté, znesie vlhkosť dychu a rok schne, kým sa z neho smie začať rezať; hudbu, ktorá z neho vychádza, zapísalo UNESCO v roku 2005 medzi majstrovské diela nehmotného dedičstva ľudstva. Naživo som ho počul pri večeri v jerevanskej Tavern Yerevan, kde k nemu spievali ľudové piesne - a jedna z najznámejších sa volá Tsirani tsar, Marhuľový strom. O storočie neskôr poslalo Arménsko na Eurovíziu 2010 speváčku Evu Rivas s piesňou Apricot Stone, Marhuľová kôstka, a skončilo siedme. Filmový festival v Jerevane sa volá Zlatá marhuľa. Keby mal niekto opísať Arménsko jedným slovom a nesmel to byť Ararat, mal by jasného kandidáta.
Ako sa marhule v Arménsku jedia a čo z nich zostane na zimu
Sezóna je krátka, jún a júl, a v tých dvoch mesiacoch sa marhuľa jedáva hlavne tak, ako sa odtrhla zo stromu. Zvyšok roka ju drží sušenie. Sušená marhuľa, tsirani chir, sa predáva v dvoch farbách a farba prezradí postup: žiarivo oranžová prešla sírou, tmavá a zvraštená sa sušila len na slnku. Z nezrelých bielych marhúľ a častejšie z broskýň sa robí alani, sušené plody bez kôstky plnené vlašskými orechmi so škoricou a klinčekmi, a z prebytkov úrody sa páli tsirani oghi, marhuľová pálenka, ktorú v Arménsku robí kdekto doma a zopár firiem aj na predaj. U nás marhuľa skončí najčastejšie v knedli alebo v lekvári; v Arménsku ju nikto do cesta nezatvára, pretože sušená vydrží do jari aj bez pomoci. Sušené marhule sú preto podľa mňa tá najrozumnejšia vec, ktorú si možno z Arménska priviezť. Kto príde mimo sezóny, čerstvé nezoženie, ale sušené mu predajú na každom trhu na váhu.
Marhule s listami medzi vrstvami
Marhule som v Arménsku nejedol v žiadnej reštaurácii, ale zo supermarketu, kde som si ich v sezóne kupoval plný tanier. V obchode ich skladajú do debien po vrstvách a medzi vrstvy dávajú listy zo stromu; kto chce vedieť, kedy sa trhali, pozrie sa, či listy ešte nezvädli. Boli sladké a šťavnaté a dužina sa od kôstky púšťala sama, bez noža a bez ťahania - mäkšie a voňavejšie ako tie, ktoré poznám z českej záhrady. Koľko stáli, som si nezapísal. Že listy medzi nimi boli ešte nezvädnuté, áno.
