Víno z granátového jablka: arménske ovocné víno
Európska únia má pre víno jednoduché pravidlo: musí byť z hrozna. Rusko má rovnaké pravidlo a stráži ho ešte prísnejšie. A potom je tu arménsky supermarket, kde v regáli medzi hroznovými červenými stojí fľaša s nápisom "víno", v ktorej hrozno nikdy nebolo.
Víno z granátového jablka (arménsky: նռան գինի) je polosladké ovocné víno vykvasené z granátovej šťavy, rubínovo červené, s obsahom alkoholu okolo dvanástich percent; v arménskej kuchyni sa k nemu správajú ako k vínu, hoci ním podľa väčšiny zákonov sveta nie je. Na tej mojej bolo meno mesta Idževan a stála menej ako hroznová susedka o policu vyššie.
Čo znamená nran gini a kde všade sa z granátových jabĺk kvasí
Na etikete bolo vedľa arménčiny francúzske Grenade, a chvíľu som premýšľal, či to má byť varovanie. Nemá: grenade je po francúzsky granátové jablko, z latinského granatum, "zrnitý"; ručný granát dostal názov podľa ovocia, nie naopak. Arménčina jablko nazýva nur a víno gini, dokopy nran gini - nijaký vlastný názov, len jednoduchý opis toho, čo je vo fľaši. V Arménsku je to nápoj celej krajiny, ale kvasí ho aj turecká kuchyňa, Azerbajdžan a Izrael, kde ho vinárstvo Rimon v Galilei plní do fliaš od roku 2004. V Azerbajdžane však granátové jablko preslávil najmä narsharab, hustý nefermentovaný sirup, ktorým sa polieva kebab; Arménsko má to isté pod názvom doshab a granátovú šťavu leje rovno do polievky nraneh. Gruzínsko a Cyprus, ktoré cestovateľské weby zaraďujú medzi veľkých výrobcov, som v prameňoch nenašiel: granátové jablká tam pestujú a víno robia z hrozna.
Odkedy Ijevan kvasí granátové jablká a prečo to nesmie hovoriť nahlas
Arménsko má na hroznové víno najstarší doklad na svete, jaskyňu Areni-1, a arménske víno sa tým oháňa právom. Granátové víno sa na tom príbehu len vezie: nemá vlastnú jaskyňu ani letopočet a arménske zdroje o ňom hovoria až v spojení s veľkými vinárskymi závodmi. Idževanský závod v Tavuši vznikol v roku 1951 na spracovanie hrozna a výrobu brandy, ovocné vína pridal neskôr a rok, keď medzi ne vkĺzlo granátové, sa mi nepodarilo vypátrať - "prvé organické arménske granátové víno" každopádne noviny ohlásili až v roku 2020. Je to mladý produkt a "tisícročná tradícia" zo sprievodcov patrí hroznu. O jednej veci sa však naozaj vedie spor: ruský zákon vyhradzuje slovo "víno" hroznu a Arménsko pre export vymýšľa granátovému vínu samostatné označenie; voľba padla na Granatus. Doma zostáva gini. Zdravotné zázraky, ktoré sa o ňom tradujú - tlak, rakovina, mužská potencia - pochádzajú z ruskojazyčných rád starých mám, nie z kliník, a aj ja som im na chvíľu uveril.
Ako sa granátové víno pije a k čomu
Hlavné ingrediencie sú vo fľaši dve. Granátová šťava prináša farbu a trpkosť šupiek; cukor drží polosladký variant pohromade a kvasinkám dá materiál na tých dvanásť percent. Bez cukru zostane nápoj kyslý a plný trieslovín ako samo ovocie, a preto sa suché varianty hľadajú ťažšie ako polosladké. Najbližšia domáca skúsenosť je ríbezľové víno z demižóna u niekoho na chalupe: tiež nie je z hrozna a tiež sa pri ňom nikto nepýta na ročník. Pije sa chladené, po jedle, k sladkému - ku gate sa hodí lepšie ako k jahňaciemu. Kto chce niečo suchšie, hľadá na etikete slovo chor (suché), inak dostane takmer vždy polosladké. A pretože stojí zlomok ceny hroznového vína a fľaša prežije let v kufri, vozí sa domov častejšie ako hroznové víno - a doma sa potom rozpráva práve o ňom.
Fľaša, ktorú všetci vychvaľovali
Fľašu granátového vína som si kúpil v obyčajnom supermarkete, lebo som chcel skúsiť niečo iné ako hrozno a lebo mi ju vychvaľoval každý, s kým som sa o arménskych nápojoch rozprával. Značka Ijevan, polosladké, 2 000 AMD (4,80 EUR) za fľašu. V nose granátové jablko a čosi hlinité; prvý dúšok je sladký ako dezertné víno, druhý ukáže trpkosť šupiek a tá zemitosť, ktorú som si nikdy nevedel vysvetliť, zostane na jazyku dlho po prehltnutí. Nevadilo mi to; skôr ma bavilo, že chutí po ovocí, z ktorého je. Nie je to víno a Arméni to vedia lepšie ako európski úradníci - len im to slovo nikto neberie z regála.
