Pizzeria da Michele: sorrentský menovec slávnej neapolskej pizzerie
Svet pozná predovšetkým jednu pizzeriu s názvom da Michele: tú neapolskú, kde si vo filme Jedz, modli sa a miluj dala margheritu Julia Roberts a z ktorej odvtedy vyrástla sieť s viac ako sedemdesiatimi pobočkami od Londýna po Tokio. Sorrento na jej oficiálnom zozname nenájdete. Napriek tomu tu na ulici Via Fuori Mura visí vývesný štít Pizzeria da Michele.
Pizzeria da Michele v Sorrente je malá pizzeria a rosticceria - pec, pult, rozvoz a pár plastových stolíkov pred vchodom - jedna z tisícov, ktorými talianska kuchyňa žije mimo dosahu sprievodcov, a so slávnym neapolským menovcom ju nespája nič okrem názvu.
Michele, ktorý sa o meno súdiť nemusel
Da Michele znamená "u Micheleho" a Michele je na juhu Talianska krstné meno zhruba také bežné ako u nás Jano. Sorrentskú pizzeriu nevedie žiadny Condurro z neapolskej pizzerskej dynastie: za firmou stojí Michele Sorrentino - muž, ktorý sa na prevádzkovanie pizzerie v Sorrente narodil s ideálnym menom aj priezviskom. A nie je sám, kto si bez akejkoľvek väzby na Neapol pomenoval podnik po sebe: nezávislá pizzeria da Michele stojí napríklad aj v Massa Lubrense na druhom konci polostrova.
Ten slávny názov sa zrodil v Neapole v roku 1870, keď pizzeriu založil Salvatore Condurro; pomenovaná je po jeho synovi Michelovi a vo štvrti Forcella dodnes drží jedálny lístok s dvoma položkami - margherita a marinara, nič navyše. O názov da Michele sa pritom viedol skutočný súdny spor, a to vnútri samotnej rodiny Condurro: neapolský súd napokon priznal právo na vývesný štít len historickej pobočke a jej oficiálnej sieti, ostatní príbuzní museli názov odstrániť z fasád aj z webových domén. Sorrentský Michele mohol celý spor sledovať s pokojom človeka, ktorému stačí vlastné krstné meno.
Pizzeria za hradbami
Via Fuori Mura znamená doslova "za hradbami" a presne taký dojem podnik budí - sám som mal z návštevy pocit, že leží mimo centra. Lenže hradby, ktoré mal kedysi za chrbtom, sú dávno preč: na Piazza Tasso, hlavné námestie Sorrenta, je to od pece pár krokov - len práve tadiaľ nevedie korzo, a tak k pultu chodia skôr miestni po krabicu so sebou ako turisti s mapou. Podnik napokon rozváža po celom Sorrentskom polostrove.
Samotná pizza doputovala do Sorrenta z Neapola, vzdialeného dvadsaťpäť kilometrov cez záliv, s pizzérmi vyučenými pri tamojších peciach; miestni si k nej časom pridali vlastný variant pizza sorrentina s plochším okrajom a mozzarellou fiordilatte z polostrova. Jedálny lístok u da Michele je potom pravým opakom neapolského purizmu: popri pizzách obložených spôsobom, ktorý by na Forcelle neprešiel cez prah, ponúka kuracie mäso, cestoviny aj vyprážané kúsky z rosticcerie. Kto chce vidieť pec v akcii, objednáva pri pulte - výroba beží priamo pred očami.
Sedem eur pri plastovom stolíku
Pizzu s klobásou, baklažánom a bazalkou som si objednal pri pulte (pozri Kam na jedlo v Sorrente) a čakanie bolo predstavením samo osebe: personál sádzal jednu pizzu za druhou v tempe dokonale namazaného stroja - cesto, pec, krabica, ďalšia. Jedol som vonku pri plastovom stolíku, kde okolo sedeli hlavne miestni. Pizza stála 7 EUR a pochutil som si famózne: cesto tenké, prepečené do tmavých pľuzgierikov, baklažán mäkký a nasiaknutý olejom, klobása slaná presne tak, aby si o lístok bazalky povedala sama. Keď sme ju potom vnútri pochválili, mal z toho personál nefalšovanú radosť - turista, ktorý zablúdi za hradby, tu nie je častý hosť. Takú radosť som za sedem eur asi ešte nikdy nikomu neurobil.
Pizzeria da Michele
