Rivella: srvátková limonáda zo Švajčiarska
Máloktorý národný nápoj sa zrodil z odpadu. Keď sa z mlieka stane syr, zostane po ňom tekutina, ktorú syrárne kedysi vylievali - dnes ju Švajčiari sýtia bublinkami a stáčajú do fliaš.
Rivella je švajčiarska sýtená limonáda z mliečnej srvátky, Švajčiarsko ju má za svoj národný nápoj. Znie to ako nápad, ktorý nemohol vyjsť. Presne tak sa to koniec koncov aj začalo.
Názov z cestovného poriadku
Firemná legenda hovorí, že zakladateľ Robert Barth pri listovaní v cestovnom poriadku švajčiarskych železníc natrafil na obec Riva San Vitale v kantóne Ticino a skrížil ju s talianskym rivelazione, zjavenie. Firma z nemecky hovoriacej časti krajiny tak predáva nápoj s talianskym názvom - vo Švajčiarsku bežný druh diplomacie. Rivella je nápoj vyslovene národný, nie taký, o ktorý by sa Švajčiarsko s niekým delilo: recept nevyrába nikto iný na svete a za národný nápoj ju označuje aj švajčiarske Národné múzeum. Do sveta sa napriek tomu vydala: od päťdesiatych rokov sa pije v Holandsku, ktoré je dodnes jej najväčším zahraničným trhom. Dvakrát skúsila preraziť ďalej, do Británie a do Ameriky, a dvakrát sa v tichosti stiahla.
Srvátkové pivo, ktoré Amerika nechcela
Príbeh sa začína neúspechom. Jean Barth odišiel koncom štyridsiatych rokov do Ameriky sprostredkúvať obchody švajčiarskym firmám a z pozostalosti jedného biológa sa k nemu dostal recept na pivo zo srvátky. Skúšal ho predať v krajine Coca-Coly - neúspešne. Vrátil sa teda domov a recept ponúkol bratovi Robertovi, študentovi práva. Ten v roku 1951 založil v Stäfe firmu Milkin-Institut, najal mliekarenského biológa Hansa Süsliho a o rok neskôr plnil prvé fľaše. Z piva sa stala limonáda, výroba sa čoskoro presťahovala do Rothristu, kde sídli dodnes, a firma je stále v rukách rodiny Barthovcov. Recept, ktorý Amerika odmietla, doma vyrástol na nápoj, ktorému vo Švajčiarsku konkuruje už len Coca-Cola. Dejiny majú zmysel pre symetriu.
Čo je vnútri a prečo záleží na farbe
Srvátka vo fľaši nie je marketingová ozdoba: pri klasickom červenom variante tvorí mliečne sérum 35 percent obsahu. Je to tá istá tekutina, ktorú dnes zvyšok sveta pozná najmä ako prášok z fitka - Švajčiari ju namiesto toho sýtia, farbia karamelom a dochucujú zmesou bylinných a ovocných extraktov, ktorej zloženie firma tají. Mlieko v chuti nehľadajte: kyselina mliečna dáva Rivelle skôr jemne nakyslú iskru, bližšiu ľadovému čaju ako mliečnemu kokteilu.
Pije sa vychladená a bez ceremónií, k obedu aj na horskej túre; vo Švajčiarsku je to stolový nápoj rovnako samozrejmý ako inde kola. Prakticky vzaté: farby etikiet nie sú príchute, ale kódy. Červená je originál. Modrá je ten istý recept bez cukru - na trhu je od konca päťdesiatych rokov a patrila k prvým light limonádam v Európe. Zelená pridáva zelený čaj a žltá je vegánska, teda jediná bez srvátky. Kto si chce odviezť fľašu domov (pozri čo si priviezť zo Švajčiarska), nech berie červenú: je to originál - a na rozdiel od vína to pri pokladni tak nebolí.
Polliter modrej
Rivellu som kúpil v Bazileji, v obyčajnom supermarkete, a vzal som modrú Zero. Prvý dúšok prekvapí najmä tým, čo v ňom chýba: po mlieku ani stopy, namiesto neho perlivá, málo sladká limonáda s bylinným dozvukom, ktorý sa mi nepodarilo priradiť k nijakému známemu ovociu. Rád som ju ochutnal; pravidelným konzumentom švajčiarskeho národného nápoja sa však zrejme nestanem. Polliter tej skúsenosti stál 1,60 CHF (1,60 EUR).
