Vinárstvo Cricova: podzemné mesto vína pri Kišiňove
Prehliadka vinárstva sa v mojich predstavách začínala niekde medzi vinicou a lisovňou. V Cricove nás namiesto toho priviezli elektrickým vláčikom do podzemného kina, na pult zoradili rady pohárov so šumivým vínom - jedna vzorka pre všetkých, ešte mimo platenej degustácie - a zhasli. Film o víne bežal potme a bublinky šumeli do ticha. Cricova je štátne vinárstvo jedenásť kilometrov od centra Kišiňova a zároveň moldavské podzemné mesto vína: viac ako 120 kilometrov chodieb po ťažbe vápenca, v ktorých zreje víno, vzniká sekt a návštevníkov vozí elektrický vláčik.
Mesto, kde sa ulice volajú podľa vín
Chodby nevykopali vinári. Pod Cricovou sa lámal lastúrnatý vápenec na stavbu Kišiňova a okolitých miest a po ťažbe zostal labyrint, aký by žiadny architekt nenavrhol: viac ako 120 kilometrov chodieb v hĺbke 60 až 80 metrov, so stálou teplotou okolo 12 °C a vlhkosťou, ktorá sa blíži hmle. Vinárstvo z neho urobilo regulérne mesto: ulice nesú názvy Cabernet, Fetească alebo Sauvignon, na križovatkách visia dopravné značky a semafory a kino stojí, ako inak, na ulici bratov Lumièrovcov. Návštevníkov aj personál vozia červené elektrické vláčiky s vlastným evidenčným číslom.
A teraz úprimne: nie je to jediné takéto miesto, a podľa čísel ani najväčšie. Na opačnej strane Kišiňova leží Mileștii Mici s viac ako 200 kilometrami chodieb a zápisom v Guinnessovej knihe rekordov za najväčšiu zbierku vína na svete - a vláčik majú tiež. Podobný princíp poznajú aj inde: šampanské zreje v kriedových lomoch pod Remešou a Saint-Émilion ukrýva pivnice v tom istom vápenci, z akého postavili mestečko nad nimi. Cricova sa napriek tomu na vlastnom webe označuje za najväčší podzemný vinársky komplex na svete. Spor dvoch štátnych podnikov, v ktorom jeden má rekord a dlhšie chodby a druhý lepší slogan a vlastné kino.
Enológovia v kameňolome
Názov má vinárstvo podľa mestečka, ktoré kroniky prvý raz spomínajú v roku 1692; odkiaľ sa vzal, isté nie je - z listín sa dá vyčítať nanajvýš statkár Cricovan, podľa ktorého dedina zrejme dostala meno. Vinárska kapitola je oproti tomu mladá. V roku 1952 navrhli enológovia Petru Ungureanu a Nicolae Sobolev, aby vyťažené štôlne prevzalo víno - stály chlad a vlhkosť tu zadarmo robia prácu, na ktorú sa inde stavajú drahé haly. O dva roky neskôr vznikla v podzemí štátna zbierka vín, v roku 2003 vyhlásil parlament celý komplex zákonom za národné kultúrne dedičstvo a dnes čaká spolu s Mileștii Mici na indikatívnom zozname UNESCO. Sprievodcovia radi dodávajú, že sa tu kameň láme "od 15. storočia" - len na to zatiaľ nikto nenašiel doklad.
Podzemie si buduje aj vlastnú mytológiu. Jurij Gagarin tu v októbri 1966 naozaj bol; legenda dodáva, že z vesmíru sa vrátil podľa plánu, ale z cricovských pivníc vraj trafil von až na druhý deň. Slávne návštevy dnes pripomína stena s mapou sveta a desiatkami portrétov a mnohí hostia tu majú prenajaté súkromné kóje so svojím vínom. Od roku 2019 má podzemie aj kaplnku zasvätenú všetkým svätým, ktorí sa preslávili v moldavskej zemi; jedna televízia z nej obratom urobila šesťsto rokov starý kostol objavený v pivniciach, kým miestni novinári správu neodhalili ako výmysel. Aj mýty tu majú ideálne podmienky na zrenie.
Sekt hlavou dolu
Hlavnou chlúbou podzemia je sekt. Cricova začala ako prvá v Moldavskej republike vyrábať šumivé víno klasickou fľašovou metódou: druhotné kvasenie prebieha priamo vo fľaši, rovnako ako v Champagne alebo pri španielskej cave. Fľaše potom zrejú hrdlom nadol v drevených stojanoch pupitre a skúsené ruky nimi každé dva dni pootočia, aby kvasničné kaly skĺzli k hrdlu - jedna z remuérok podľa reportáže rumunskej televízie otočila za tridsať rokov okolo tristo miliónov fliaš. Časť dnešnej produkcie však kvasí v nerezových tankoch, nie vo fľaši. A oficiálny web pripisuje metódu "mníchovi Pierrovi Pérignonovi": šampanská legenda zjavne doputovala aj do moldavského podzemia.
Z fliaš, na ktoré sme cestou narazili, spomeniem dva rady. Bio rad Wild prišiel na trh v roku 2023 v edíciách po 9 500 fľašiach a stavia na domácich odrodách - vrátane vioriky, jedinej odrody radu Wild, ktorú vyšľachtilo samo Moldavsko. Odrody fetească albă, regală aj neagră má Moldavsko spoločné s rumunským vínom, takže nálepka "autochtónne" platí v Moldavsku rovnako ako v Rumunsku. A limitovaný sekt Elogiu vzdáva hold zakladateľovi: Chardonnay ročníka 2017 ležalo po druhom kvasení najmenej štyri roky vo fľaši v tunajších štôlňach, kým dostalo etiketu s Ungureanuovým venovaním.
Göringova korisť za sklom
Najprísnejšie strážená ulica patrí zbierke. V bielych klenutých výklenkoch Oenotéky leží okolo 1,3 milióna fliaš a medzi nimi - podľa vinárstva - okolo dvetisíc vín zo zbierky Hermanna Göringa, vojnová korisť, ktorá sa sem po vojne dostala cez Moskvu. Oficiálne najstarším kusom je Ierusalimul de Paști, veľkonočné dezertné víno z roku 1902 a posledná zachovaná fľaša zo štyroch stoviek. A potom je tu exponát, pri ktorom sa zastaví Čech aj Slovák: tmavá fľaša so štítkom Jan Becher, Becherovka, 1902. Naraziť na ňu hlboko pod Moldavskom je ako stretnúť spolužiaka na druhom konci sveta.
Štítok si zaslúži druhý pohľad. V roku 1902 sa karlovarskému likéru ešte nehovorilo Becherovka - predával sa ako Karlsbader Becherbitter a dnešný názov dostal až po prvej svetovej vojne. Popis vo vitríne teda predbieha dobu o pár desaťročí a krajinu pôvodu navyše uvádza s preklepom ako CZEHIA. Historky sprievodcov k nej pridávajú Becherovho potomka, ktorý za fľašu márne ponúkal státisíce - a isté zostáva len to, že fľaša najslávnejšieho českého likéru (viac o ňom v sprievodcovi Čo si priviezť z Česka) leží v zbierke, ktorá inak patrí vínu.
Nedeľa v Cricove
Dovnútra sa smie len s rezerváciou a so sprievodcom. Prehliadky prebiehajú v šiestich jazykoch vrátane angličtiny a siahajú od hodinového okruhu bez ochutnávky po niekoľkohodinové degustačné maratóny; cez víkend a po štvrtej popoludní sa ku každej dopláca stovka lei - kto chce ušetriť, príde v pracovný deň.
My sme do Cricovy prišli z Kišiňova v nedeľu dopoludnia, dvaja a s rezerváciou urobenou online dva týždne vopred; platilo sa až na mieste. Balík Business s výkladom v angličtine stál 800 MDL (39 EUR) na osobu: sedemsto za prehliadku so štyrmi vzorkami, stovka víkendový príplatok. Pohár navyše, ktorý sa do štyroch vzoriek nerátal, sme dostali hneď v kine - šumivé biele z radu Wild, ktoré presne to bolo, som si nezapísal; viem len, že sa skvele pilo a že lepšie biele víno som v ten deň nedostal. Potom nás vláčik vozil ulicami okolo sudov a stojanov pupitre a na konci nás v degustačnej miestnosti s hviezdnym stropom čakal prestretý stôl: orechy, grissini, sušené slivky a štyri poháre - šumivé bio ružové Fetească neagră, ešte jedno biele šumivé, tiché biele a archívne Codru ročníka 2000, ktorého etiketa dekantáciu neodporúča, pretože krehká vôňa by sa v karafe stratila. Či samotná degustácia stála za tých niekoľko stoviek navyše, dodnes si nie som istý; spoločný rituál v podzemí za ne stál určite. Z areálu sme potom zišli po schodoch ešte raz dolu, do Regatul Vinului (pozri Kam na jedlo v Kišiňove) na must, zeamu, borș scăzut a sarmale. Viniciu sme za celý deň nevideli - a vlastne ani nechýbala.
Cricova
