Bucuria: moldavská cukrovinkárska legenda
Máloktorá továreň môže do firemnej kroniky napísať, že vychovala dvoch premiérov. Bucuria to dokázala: Vasile Tarlev odišiel v roku 2001 do čela vlády Moldavskej republiky priamo z riaditeľne a Pavel Filip, ktorý po ňom prevzal vedenie továrne, sa do premiérskeho kresla dostal o pätnásť rokov neskôr. V krajine, kde sa vlády striedajú rýchlejšie ako receptúry, je to na jednu čokoládovňu slušná bilancia. Bucuria (čítajte "bukurija") je najväčší moldavský výrobca cukroviniek: kišiňovská továreň, ktorej názov znamená radosť a ktorej cukríky, čokolády a karamelky sprevádzajú moldavskú kuchyňu od roku 1946. Bonboniéra s oválnym logom je zároveň jedným z odporúčaných moldavských gastronomických suvenírov.
Od kasární k cukríkom: ako Bucuria vznikla
Najstarším kišiňovským výrobcom sladkostí však Bucuria nie je - je nástupcom, nie praotcom. Medzivojnová Besarábia mala až štyridsaťdeväť cukrárskych dielní a desať z nich sa živilo priamo cukríkmi; k najznámejším patrila dielňa Savvu Garaguliho z roku 1924 a továrnička na cukríky Nuhima Rozenberga z roku 1933. Vojna tento drobný svet rozomlela: v roku 1944 sa zvyšné dielne zlúčili do štátnej Cukrárskej továrne č. 1 a o dva roky neskôr rozhodla vláda sovietskeho Moldavska, že v areáli bývalých kasární vyrastie nová továreň s kapacitou dvadsať ton sladkostí denne. Stroje do nej prišli z nemeckých vojnových reparácií a na presnom dni založenia sa nezhodnú ani firemné pramene - isté je jednoducho len "1946".
Spočiatku však nebola čisto cukrovinkárska: čoskoro pridala cestoviny, po nich sušienky a úradný názov napokon znel prozaicky "továreň na cukrovinky a makaróny". Až v roku 1962 k nemu úrady pridali názov Bucuria, radosť - a továreň si zároveň urobila poriadok vo výrobe: cestoviny skončili, sušienky sa presťahovali do Bălți a v Kišiňove zostali len sladkosti. Názov znamenajúci radosť tak dostala, až keď sa zbavila makarónov. Do ruštiny sa názov neprekladá, len prepisuje: Букурия.
Višne vo fondáne, hrozno s jadierkami a griláž Meteorit
Najplodnejšia kapitola prišla v roku 1977, keď Bucuria získala štatút výskumno-experimentálneho podniku a začala sústavne spracúvať to, čo sovietske plánovanie nazývalo netradičnými surovinami: ovocie a bobuľoviny z moldavských sadov. Práve z tej éry pochádza väčšina dnešnej klasiky. Vișină în ciocolată je vykôstkovaná višňa macerovaná v alkohole, uložená vo fondáne a zaliata čokoládou - vzdialená príbuzná Mon Chéri z Talianska, len namiesto tekutého likéru višňu obklopuje cukrová hmota. Struguri în ciocolată idú ešte o krok ďalej: celé bobule hrozna nasiaknuté alkoholom aj s jadierkami, ktoré pod čokoládovou kupolou nečakane chrupnú. Obal pritom uvádza "produs de post", pôstny výrobok - dve percentá alkoholu vnútri etiketa veľkoryso prehliada.
Griláž Meteorit - podľa miestnych vraj najobľúbenejší cukrík celej značky - je hrudka pražených arašidov spojených včelím medom a zaliatych čokoládou. Chișinăul de seară, Večerný Kišiňov, sú zasa sušené slivky s hrozienkami v čokoláde; sušené ovocie v čokoláde pozná celý postsovietsky priestor, v Moldavsku však zapustilo obzvlášť hlboké korene - košíčky Coșuleț ho obmieňajú so slivkami, čerešňami a najnovšie aj s pomarančmi (a kto chce ochutnať, čo dokáže moldavská sušená slivka bez čokolády, nájde ju vo sviatočných slivkách plnených orechmi, povarených vo víne). A potom je tu Lapte de pasăre, vtáčie mlieko: nadýchaná pena z bielkov a zahusteného mlieka, ktorú Bucuria predáva aj vo variante Tort - čo napriek názvu nie je torta, ale bonboniéra s trojvrstvovými kúskami nakrájanými tak, aby tortu pripomínali.
V darčekovej lige hrajú bonboniéry s krajovými názvami: Moldova, Vatra Moldovei, Dorința, Nostalgie alebo likérová Livada Moldovei Regală, kde sa pod jedným vekom stretnú višne, slivky aj hrozno. Zvyšok regálov patrí každodennosti - dražé vo vrecúškach, dropsy v okrúhlych plechovkách, želé, karamelky a oblátky Artek s náplňami od halvy po cappuccino, k tomu oblátková torta Tort de firmă v čokoládovej poleve. Je to ten istý rituál, ako keď sa u nás nosila bonboniéra na návštevu k starej mame - len si ju tu vyberáte z celej steny.
Mladšia sestra sovietskych čokoládovní
V rodine veľkých východných čokoládovní je Bucuria benjamínkom. Moskovský Krasnyj Okťabr odvodzuje svoj rodokmeň už od roku 1849, kyjevská továreň - dnešný Roshen - od roku 1886 a minská Kommunarka od roku 1905; všetky stoja na predrevolučných základoch, kým Bucuria je čisto sovietske dieťa. Spoločná je aj veľká časť repertoáru. Vtáčie mlieko si ako ochrannú známku zapísal v roku 1936 varšavský cukrár Jan Wedel - poľská kuchyňa ho dodnes pozná ako ptasie mleczko - a sovietsky minister potravinárskeho priemyslu ho o tri desaťročia neskôr ochutnal na cestách a doma dal receptúru vyvinúť nanovo. Oblátky Artek sú zasa pomenované podľa pionierskeho tábora na Kryme a piekli sa aj inde v Sovietskom zväze. Moldavský rukopis vniesla do tejto rodiny až práca s vlastným ovocím - predovšetkým hrozno v čokoláde, typicky moldavský nápad vinárskej krajiny.
V osemdesiatych rokoch chrlila továreň vyše štyridsaťtisíc ton cukroviniek ročne a ovocie jej pestovalo vlastné združenie desiatich sovchozov. Cukríky Bucuria boli vtedy luxusným tovarom: spisovateľka Maria Pilchinová spomína, že sa pre nedostatok obalov predávali zabalené v sivom alebo novinovom papieri a ako vzácny darček cestovali vlakom Prietenia, teda Priateľstvo, z Kišiňova do Bukurešti. Po roku 1990 ich do Rumunska začali vo veľkom voziť spolužiakom besarabskí študenti. Zo študentského kontrabandu vyrástol riadny obchod: cukríky dnes v Rumunsku majú v ponuke e-shopy aj obchody s besarabským tovarom a kiosky s nimi stáli aj priamo v staniciach bukureštského metra, kde sa predávali na kusy. Pre moldavskú diaspóru je to chuť domova, pre Rumunov objav, ktorý k nim dorazil v batohoch.
Sladká veľmoc s háčikmi
Rozpad Sovietskeho zväzu továreň prežila len tak-tak - v najhorších rokoch mala v sortimente iba 56 druhov cukríkov - a spamätávala sa z toho celé deväťdesiate roky. Dnes podľa vlastných čísel pokrýva zhruba sedemdesiat percent moldavskej výroby cukríkov, má vyše dvesto druhov výrobkov, vyváža do krajín od Rumunska po Kanadu a len v samotnom Kišiňove má sedemnásť značkových predajní; za domáce suroviny - cukor, med, slivky, múku a vlašské orechy - minie okolo sto miliónov lei ročne.
Vizitka Moldavska má však aj menej pohľadnicové stránky: väčšinu akcií dlhodobo drží ruská spoločnosť a časť novších cukríkov, napríklad rad Nunta, vyrába na zákazku turecká firma, pretože do kišiňovskej továrne sa nedarí nabrať ľudí. Kto chce mať istotu kišiňovského pôvodu, nech sa drží klasiky - Meteorit aj Večerný Kišiňov sa naďalej vyrábajú doma. Sortiment sa navyše stále hýbe: tabuľkové čokolády s príchuťami ako solená pražená kukurica, citrón s čiernym korením alebo zázvor s černicou by ste v oficiálnom katalógu zatiaľ hľadali márne.
Pod logom Fondată în 1946
Do značkovej predajne Bucuria na bulvári Ștefan cel Mare v Kišiňove (pozri Kam na jedlo v Kišiňove) som vošiel hlavne kvôli podívanej: nad regálmi svieti červený ovál s nápisom "Fondată în 1946", pod ním predavačka v červenej zástere rovná bonboniéry a v spodnej polici stoja, trochu nečakane, fľaše divinu KVINT až z Tiraspolu. Nenakupoval som. Košíčky Coșuleț so slivkami a čerešňami som si odniesol už predtým zo supermarketu Nr.1, ako opisujem v článku Čo si priviezť z Moldavska; chutia presne tak, ako vyzerajú - pod hrubou vrstvou čokolády drží sušená slivka zemitú sladkosť a kandizovaná čerešňa šťavnatejší, jemne kyslastý stred. V predajni som teda aspoň porovnával cenovky: značkový obchod predáva prakticky za rovnaké peniaze ako supermarket, žiadnu suvenírovú prirážku si nepýta. Rovnaké cukríky za rovnaké peniaze.
