Napolitaine: maurícijská sušienka s ružovou polevou
Existuje odtieň ružovej, ktorý príroda na nič jedlé nepoužíva. Maliny, melón ani guava sa mu nepriblížia; je to farba žuvačky, plastovej hračky a pekárskej vitríny na Mauríciu. Kto ho raz uvidí, už nepotrebuje jedálny lístok ani slovník - ukáže prstom.
Napolitaine je sušienka z maurícijskej kuchyne: dve okrúhle kolieska krehkého maslového cesta, medzi nimi tenká vrstva lekváru a navrchu tvrdá cukrová poleva presne tejto ružovej. Žiadna pena, žiadny krém, žiadna ozdoba. Tri vrstvy, ktoré drží pokope cukor, a francúzsky názov, ktorý znamená neapolská.
Kde všade sa napolitaine pečie a prečo sa tak volá
Napolitaine je jedlo celého Maurícia: nemá domovské mesto ani regionálne odnože, pečie ju každá pekáreň na ostrove a predávajú ju balenú aj supermarkety. Ostrov sa o ňu delí len so susedným Réunionom, kde ju miestne blogy uvádzajú ako réunionskú a niektoré hneď dodávajú, že prišla z Maurícia - kedy a ktorým smerom, nevie nikto. Na Seychelách ani na Madagaskare ju nehľadajte a vo Francúzsku ju nájdete len v pár cukrárňach maurícijskej diaspóry v Paríži. Francúzska kuchyňa, od ktorej ostrov prevzal maslové cesto aj názov, túto sušienku nepozná. S názvom je to jednoduché a zároveň nedoriešené: napolitaine je po francúzsky neapolská, ale prečo tak na Mauríciu nazývajú práve sušienku s lekvárom, nevysvetľuje žiadny maurícijský prameň. Francúzski cukrári dávali prívlastok "à la napolitaine" v devätnástom storočí kadečomu sladkému, vrátane torty a zmrzliny, ktoré v Neapole nikto nevymyslel, a ostrov si tú módu zrejme požičal aj so slovom.
Maslo, lekvár a cukor: z čoho je napolitaine
Napolitaine nemá vynálezcu, letopočet ani pekáreň, ktorá by sa k nej hlásila ako prvá; maurícijské zdroje hovoria o francúzskom a britskom koloniálnom pečení a o recepte, ktorý sa dedí v rodinách. Prvú napolitaine nikto nedatuje, a tak sa história tejto sušienky zmestí do jednej vety: piekla sa, kým nebola všade. Cesto je z tých, na ktorých sa nedá šetriť: v recepte z denníka Le Mauricien pripadá na 250 gramov múky 175 gramov masla, plát sa vaľká na tri milimetre a pečie sa tak, aby kolieska nezozlatli - napolitaine má zostať bledá, lebo o farbu sa postará poleva. Lekvár medzi kolieskami býva z guavy alebo z jahôd, podľa rodiny a pekárne, a je ho práve toľko, aby sušienky zlepil. Poleva je práškový cukor rozmiešaný s vodou a kvapkou červeného farbiva; ružová je tradícia, ale cukrári neváhajú siahnuť ani po modrej, žltej a oranžovej. Tradícia farby je tu pružnejšia ako tradícia masla. U nás takúto tvrdú cukrovú polevu poznáme z medovníkov - na Mauríciu drží celý rok a na sušienke, nie na figúrke.
Napolitaine je skôr olovrant ako dezert po jedle, akým je vyprážaná rasgulla alebo mliečne sagoo au lait: patrí k popoludňajšiemu čaju, do školskej tašky a na oslavy, kde ich na tanieri leží desať a všetky rovnako ružové. V dóze vydrží niekoľko dní, čo z nej robí pečivo, ktoré sa pokojne kupuje do zásoby. Farba polevy neprezradí, čo je vnútri - kto chce guavu, a nie jahodu, musí sa pri pulte spýtať, lebo zvonka vyzerajú obe úplne rovnako.
Napolitaine v Quatre Bornes
Ja som si svoju napolitaine kúpil v jednej menšej pekárni v Quatre Bornes a zjedol som ju hneď pred ňou, z papierového vrecka, kým vo vitríne za mnou ležali ďalšie rovnako ružové. Poleva pri prvom zahryznutí chrupla a rozlámala sa; sušienka pod ňou bola krehká a suchá, s maslom, ktoré bolo cítiť viac ako cukor, a lekvár v strede bol skôr lepidlo ako chuť - tenký, sladký, bez kyslosti. Kus bol väčší, než by ste od sušienky čakali, a poslúžil ako menší olovrant. Stál 40 MUR (0,80 EUR).
