Sardínske víno: Vermentino, Cannonau a ďalšie fľaše z ostrova
Conad je celotaliansky reťazec, a tak som od jeho predajne pri Villasimius čakal regál ako kdekoľvek na pevnine: pár toskánskych názvov, niečo z Veneta, prosecco. Namiesto toho stálo na polici to, čo si ostrov dopestoval sám - vermentino zo severu, cannonau z hôr, carignano z juhozápadu. Prekvapilo ma, koľko toho celoštátny reťazec z ostrova prevzal.
Sardínske víno je ako celý ostrov vo fľašiach: jedno DOCG, sedemnásť DOC a rad odrôd, ktoré v Taliansku inde takmer nenájdete.
Vermentino: biele víno, pri ktorom rozhoduje kataster
Dve fľaše vermentina vedľa seba a na prvý pohľad jediný rozdiel - cena. Vermentino di Gallura nesie ako jediné sardínske víno najvyššie talianske označenie DOCG, ktoré má od roku 1996, Vermentino di Sardegna sa uspokojí s DOC. Odroda je v oboch prípadoch tá istá, predpis žiada najmenej 95 percent vermentina, líši sa hlavne kataster: Gallura je žulový severovýchod ostrova okolo Tempia a Calangianu, DOC platí pre celý ostrov. Drahšia fľaša z vinárstva Tenute Tondini sa volá Karagnanj, čo je názov obce Calangianus v gallurskom nárečí - aj etiketa tak prezrádza, odkiaľ víno pochádza. Samotné vermentino je však svetobežník: rastie na Korzike, v Ligúrii aj v Provence a podľa najčastejšie citovanej teórie sa dostalo zo Španielska cez Korziku na ligúrske a francúzske pobrežie. Dokázané to nie je. Je to len najlepšie vyrozprávaná verzia.
Cannonau a Carignano: červené vína, ktoré prežili fyloxéru aj Aragóncov
Najrozšírenejšia sardínska réva sa volá cannonau a zaberá zhruba tretinu viníc ostrova. Molekulárna analýza ukázala, že ide o tú istú odrodu ako francúzske grenache a španielska garnacha. Sporné zostáva len to, kto je rodič: podľa klasickej verzie ju priviezli Aragónci, prvá písomná zmienka o "canonao" na ostrove je z roku 1543, lenže archeológovia našli pri Borore zuhoľnatené vínne jadierka staré 3 200 rokov a časť ostrova z toho vyvodila, že cannonau je naopak praotec grenache. Jadierka dokazujú, že sa na Sardínii réva pestovala už v nuragickej dobe, ale ktorú odrodu niesli, z nich nikto spoľahlivo nevyčíta. Turistické weby dodávajú, že cannonau je tajomstvom sardínskej dlhovekosti; Ogliastra je naozaj doložená "modrá zóna" plná storočných ľudí, len ten dôkaz o víne zatiaľ nikto nepredložil. Druhé červené z môjho výberu, Carignano del Sulcis z juhozápadu, má príbeh skromnejší: v piesočnatých pôdach ostrova Sant'Antioco fyloxéra (škodca viniča) neprežije, takže tam dodnes rastie vinič na vlastných koreňoch, bez amerického podpníka, na ktorý musela koncom 19. storočia prejsť prakticky celá Európa.
Vernaccia pod kvasinkami a Moscato k pardulas
Najzvláštnejšie sardínske víno som do fľaše dostal len z tridsiatich percent. Vernaccia di Oristano zreje roky v nedoliatych sudoch pod vrstvou kvasiniek, podobne ako sherry, a chutí orechovo a zoxidovane - turista ju vracia ako pokazenú, znalec ju pije k bottarge. Tá vrstva kvasiniek sa správa ako kožka na hrnčeku prevareného mlieka zo školskej jedálne, len s opačným výsledkom: uzavrie víno pred prístupom vzduchu a zároveň mu odovzdá chuť, ktorú inak nezíska. V roku 1971 sa vernaccia stala vôbec prvou sardínskou DOC; s toskánskou Vernaccia di San Gimignano nemá spoločné nič okrem názvu, latinské vernaculus - "miestny" - dávali Rimania réve, ktorá niekde jednoducho rástla. Karmis od vinárstva Contini z Cabrasu mieša vernacciu s vermentinom sedemdesiat ku tridsiatim - miernejší vstup ako čistá vernaccia. Sladký koniec ostrova obstaráva Moscato di Sardegna, muškátové dezertné víno, ktoré sa na Sardínii pije k veľkonočným koláčikom pardulas a po ktorom už zostáva len mirto. Sicílske víno má viníc takmer štyrikrát viac; Sardínia naproti tomu vsadila tretinu ostrova na jedinú odrodu.
Šesť fliaš z Conadu pri Villasimius
Vína som kupoval v supermarketoch Conad a Crai v okolí Villasimius na juhovýchode ostrova - šesť fliaš, šesť rôznych označení, väčšina za zhruba 8 EUR. Najviac mi chutilo jedno z najlacnejších: Costamolino Vermentino di Sardegna od Argiolas, svieže, ľahké, pije sa bez rozmýšľania. Moscato di Sardegna od družstva Dolianova, sladké, ovocné a perfektne vychladené, stálo asi 10 EUR za pollitrovú fľašu a bez váhania by som ho kúpil znovu. Karagnanj Vermentino di Gallura DOCG Superiore od Tondini bolo za 16 EUR jedinou drahšou fľašou: slamová farba so zelenkavým odleskom, komplexnejšie, príjemne sa pije - a predsa nie najlepšie. Cannonau Riserva od Sella & Mosca a Karmis od Contini obstáli, posledné miesto pripadlo Grotta Rossa Carignano del Sulcis od Santadi, ktoré mi v tej spoločnosti chutilo najmenej. Najdrahšia fľaša teda skončila v mojom výbere niekde uprostred a jedna z najlacnejších hore.
