Doce uvas de la suerte: dvanásť hrozien na španielskeho Silvestra
Dva dni pred Silvestrom ležalo v regáli supermarketu v Malage niečo, čo vyzeralo ako hodiny. Plastová krabička s ciferníkom, rímske číslice po obvode a v každej z dvanástich priehradok jedna guľôčka hrozna, umytá a bez kôstok, ako sľubovala etiketa. Celé Španielsko si v tých dňoch kupuje čas po kúskoch.
Doce uvas de la suerte, dvanásť hrozien šťastia, je španielsky novoročný zvyk: pri každom z dvanástich úderov polnočného zvona sa zje jedna guľôčka hrozna, jedna za každý mesiac nového roka. Kto stihne všetkých dvanásť, má vraj rok zaistený. Kto nestihne, má aspoň plné ústa hrozna, čo tiež nie je zlý začiatok.
Čo znamená doce uvas a kde všade sa o polnoci počíta do dvanástich
Španielske uva je pasca pre každého, kto nevie po španielsky: neznamená celý strapec, ale jedinú guľôčku. Dvanásť hrozien, ako zvyk prekladajú slovenské weby, by bola porcia pre celú rodinu na týždeň; dvanásť uvas sa zmestí do jednej dlane. Zvyk je celonárodný a symbolický stred má v Madride na námestí Puerta del Sol, odkiaľ televízia každý rok prenáša odbíjanie hodín do všetkých domácností v krajine. Jedinou výnimkou sú Kanárske ostrovy, ktoré majú vlastné časové pásmo a hrozno jedia o hodinu neskôr ako pevnina; televízia to jeden rok vyriešila tak, že polnoc odvysielala dvakrát. So španielskymi vysťahovalcami zvyk doputoval do Mexika a ďalej do Latinskej Ameriky. Susedné Portugalsko pozná rovnaký rituál s dvanástimi hrozienkami, lebo čerstvé hrozno tam v decembri kedysi nemal nikto.
Buržoázna móda, posmech z ulice a legenda o rekordnej úrode
Najčastejšie počuť verziu s vinármi: v Alicante vraj jeden rok zozbierali toľko hrozna, že nevedeli, kam s ním, a tak prebytok predali ako "hrozno šťastia" na Silvestra. Túto verziu dnes odmieta aj riaditeľ alicantskej vinárskej rady: vo vtedajšom Španielsku bol prebytok čohokoľvek zriedkavý jav a čerstvé hrozno v decembri technický zázrak. Doložená stopa je staršia a ľudovejšia: madridské noviny písali už v januári 1894 o zvyku jesť hrozno pri úderoch polnoci ako o niečom "dovezenom z Francúzska", čo v Madride "už zdomácnelo". Bohatí Madridčania vtedy napodobňovali francúzsku a nemeckú aristokraciu, ktorá si na Silvestra dávala šampanské a hrozno. Obyčajní ľudia z ulice si z tej módy robili žarty: chodili jesť hrozno priamo na Puerta del Sol pod hodiny Casa de Correos, ktoré tam odbíjajú od roku 1866. Z paródie na snobov je dnes minúta, ktorú o polnoci prenáša každá španielska televízia. Alicantskí pestovatelia mohli okolo roku 1909 zvyk nanajvýš rozšíriť balíčkami po dvanástich; založiť ho už nestihli.
Ako sa dvanásť hrozien jedáva
Večer riadi zvon, nie hrozno. Polnoc na Puerta del Sol sa nezačína prvou ranou: najprv sa spustí guľa na veži, zaznie karilón (zvonkohra) a potom štyri dvojité údery, ktoré odbíjajú štvrte. Až potom príde dvanásť hlavných úderov, každý zhruba po troch sekundách, a to je jediné okno, v ktorom sa hrozno smie jesť. Kto začne už pri štvrtiach, dojedá skôr, ako sa rok vôbec začal, a Španieli ho pokojne opravia. Tri sekundy na guľôčku so šupkou a kôstkami sú tempo, aké si pamätáte zo školskej jedálne tesne pred zvonením, a preto vzniklo celé odvetvie baleného hrozna: balenia dvanástich umytých guľôčok bez kôstok, v krabičke alebo v náleve, predávajú od začiatku tisícročia supermarkety aj pestovatelia z údolia Vinalopó pri Alicante, kde sa biela odroda aledo zberá tak neskoro, že do Silvestra vydrží čerstvá.
Hrozno sa jedáva hlavne doma, s rodinou pri stole, na ktorom už stojí cava na prípitok hneď po dvanástom údere; kto chce dav, ide na námestie. Mladší Španieli pridali poveru, že hrozno zjedené pod stolom prinesie v novom roku lásku. Kto chce zažiť Silvestra po španielsky, nech pred polnocou odloží telefón: dvanásť úderov trvá pol minúty a nakrúcať sa pri tom nedá.
Strecha nad Malagou
Ja som dvanásť hrozien jedol v Malage, v prenajatom byte v centre mesta, ku ktorému patrila aj strešná terasa. A nielen tá naša: strechy okolitých domov boli plné ľudí, ktorí oslavovali spoločne, hlasy sa niesli cez ulicu z terasy na terasu. Pred polnocou sa to zmenilo. Väčšina už len nedočkavo čakala na odbíjanie a chystala si tanieriky s hroznom. Bolo to obyčajné stolové hrozno, nič viac; tu nejde o chuť. V posledných sekundách starého roka terasy stíchli, každý sa pri jedení venoval svojim želaniam a chvíľke obzretia sa za rokom, ktorý sa práve končil. Dvanásť úderov, dvanásť guľôčok, celé mesto mlčalo. Krabička s ciferníkom bola prázdna skôr, ako v televízii doznel zvon z Madridu.
