Mirto di Sardegna: sardínsky likér z bobúľ myrty
Myrtu pozná väčšina z nás ako kríček v kvetináči, z ktorého sa odstrihne vetvička do svadobnej kytice a ďalej sa oň nikto nestará. Na Sardínii rastie divo v krovinách po celom ostrove, v zime sa z nej oberajú tmavé bobule a výsledok sa potom pije z malých pohárikov rovno z mrazničky.
Mirto di Sardegna (sardínsky: licòre de murta) je likér z bobúľ myrty obyčajnej, ktoré sa niekoľko týždňov lúhujú v alkohole a dosládzajú sirupom z cukru alebo medu; má okolo 30 % a v talianskej kuchyni je to sardínsky digestív, ktorým sa uzatvára večera.
Kde všade sa z myrty robí likér a komu patrí názov
Slovo mirto prišlo do taliančiny z latinského myrtus a to z gréckeho myrtos; Sardínčania však rastlinu nazývajú sa murta a na talianskej pevnine sa to isté volá mortella - a mortella vo fľaši sa od sardínskeho mirta nedá rozoznať. Likér z myrtových bobúľ je spoločná stredomorská vec - vyrába sa na Sardínii, na Korzike a v niekoľkých kútoch talianskej pevniny - názov Mirto di Sardegna je však chránené zemepisné označenie EÚ a smie ho niesť len likér, ktorého bobule vyrástli, lúhovali sa aj fľaškovali na ostrove. Korzičania predávajú liqueur de myrte pod vlastnými značkami a francúzska kuchyňa ho počíta medzi svoje ostrovné špeciality; talianske pramene však recept pripisujú gallurským psancom z 18. storočia, ktorí likér nazývali acqua degli angeli, anjelská voda, a vozili ho cez úžinu na Korziku.
Odkedy sa mirto pije a čo na tom nie je pravda
Cestovateľské weby s obľubou píšu, že mirto je najstarší likér sveta a popíjali ho už Feničania. Nič z toho nie je doložené - starobylá je len rastlina: Venuša sa vraj po zrodení z morskej peny zahalila do myrtových vetiev, a preto myrta patrí k svadbám od starého Ríma až po dnešný svadobný obrad v Česku. O samotnom likéri hovoria pramene až od 18. storočia, a to o domácom: v Gallure na severovýchode ostrova sa lúhoval po domoch a nikto ho nefľaškoval. Mirto je teda starý zvyk a mladý výrobok: doma sa vyrábal dvesto rokov, do obchodov mimo Sardínie sa dostal až v roku 1992, keď najstaršia sardínska likérka Zedda Piras z Cagliari, založená v roku 1854 ešte ako vinárstvo, rozbehla celoštátny predaj. Ostrov si svoj likér jednoducho dlho nechával len pre seba.
Bobule, lieh a sirup: z čoho je mirto a ako sa pije
Postup zostal domáci aj v továrni. Bobule sa zbierajú od novembra do februára, keď sú najtmavšie, zhruba štyridsať dní sa lúhujú v liehu, potom sa vylisujú, pridá sa sirup a likér sa nechá odležať - presne tak, ako sa doma robí orechový alebo višňový likér. Zákon žiada najmenej 150 gramov bobúľ na liter; etiketa fľaštičky od firmy Silvio Carta zo Zeddiani pri Oristane sľubuje 350 gramov, viac než dvojnásobok. Čerstvý likér je takmer čierny, po roku zrenia zosvetlie do rubínova. Popri bežnom mirto rosso z tmavých bobúľ existuje aj mirto bianco z listov alebo svetlých bobúľ - zlatisté, sladšie a vzácnejšie.
Pije sa po jedle. Vychladené, z pohárikov, ktoré išli do mrazničky spolu s fľašou, a bez ľadu, pretože kocka ho len riedi. V sardínskej reštaurácii často príde neobjednané, offerto dalla casa: pohárik, ktorý ste si po večeri neobjednali, platí podnik. Kto si chce mirto odviezť, nech ho kúpi na mieste - mimo Sardínie sa zháňa ťažko.
Ja som si mirto kúpil v obchode na Sardínii, v regáli s výrobkami firmy Silvio Carta, a siahol som po najmenšej fľaštičke, aká tam bola: 100 ml. Cez sklo vyzerala tmavá, v poháriku bola tehlovočervená až hnedá. Čakal som niečo ako becherovku, bylinný charakter a horkú dohru. Mirto je však oveľa jemnejšie, menej sladké aj menej horké, príjemné, s niečím vzdialene šalviovým na konci. Sto mililitrov stálo 6 EUR, sedmička v tom istom regáli 16 EUR.
