Sočnik: tvarohový polmesiac zo sovietskych jedální
Rumunské recepty ho zaraďujú do kolónky ruská kuchyňa - a majú pravdu. V Kišiňove napriek tomu sočnik leží v supermarketoch medzi pečivom vlastnej výroby a ja som ho vídaval aj v stánkoch okolo hlavnej tržnice. Sočnik (po rusky: сочник) je koláčik z krehkého cesta preloženého napoly cez tvarohovú náplň, ktorá vykukuje z otvoreného okraja - dedičstvo sovietskych jedální, ktoré v moldavskej kuchyni zdomácnelo. Po rumunsky sa naučil až tu - aspoň na etikete.
Odkiaľ má sočnik názov a kto všetko ho pečie
Ľudový výklad spája názov so šťavnatosťou - pri pečive, ktoré je zo všetkého najviac krehké a drobivé, je to výklad odvážny a navyše mylný. Názov dostal podľa starej placky zvanej sočeň, potieranej "šťavou" z konopných semienok, teda konopným olejom. A táto placka urobila kariéru, o akej sa dnešnému koláčiku ani nesníva: piekla sa na Štedrý večer a ruský Štedrý deň, sočeľnik, je po nej pomenovaný dodnes. Z cesta na sočne vraj robili aj masku: cez ňu sa počas sviatkov veštilo podľa prvého okoloidúceho. Sočnik je skrátka pečivo, ktorého predok pokrstil sviatok.
Patrí celému postsovietskemu priestoru: jadrom je Rusko s Ukrajinou a Moldavská republika ho prevzala bez vlastného variantu aj bez vlastného názvu - rumunčina si najčastejšie požičiava rovno ruský plurál sociniki.
Koliesko cesta, tvaroh a lyžica krupice
Základom je koliesko krehkého cesta s kyslou smotanou, zhruba veľké ako dlaň. Na jednu polovicu príde tvaroh vymiešaný s cukrom, vajcom a krupicou, ktorá náplň podrží, aby pri pečení neutiekla; druhá polovica sa cez ňu preloží, okraj zostane pootvorený a vrch sa potrie žĺtkom - tie moje kišiňovské dostali namiesto neho práškový cukor. Jedálenský štandard bol presný: koliesko s priemerom desať až dvanásť centimetrov, hotový kus približne osemdesiat gramov. Dnešnú podobu mu totiž vtisli sovietske jedálne, tvaroh sa v nich stal jedinou mysliteľnou náplňou a recepty dodnes kolujú s dovetkom "po GOSTu" - podľa štátnej normy, ktorej existenciu pre sočnik ešte nikto nedoložil. Je to nostalgická nálepka, nie paragraf: znamená jednoducho "ako vtedy v jedálni".
Jedáva sa studený, k čaju alebo káve, a od sovietskych čias je to pečivo na desiatu: predával sa v školských bufetoch a v Moldavsku sa naň spomína ako na študentské jedlo zo sedemdesiatych rokov - strašne lacné a zapíjané kompótom. Tvaroh je pritom v moldavskej kuchyni doma aj inak, len ho radšej balí do varených taštičiek colțunași; sočnik je jeho najrýchlejšia podoba do ruky. A nenechávajte ho v zatvorenej krabici - cesto natiahne vlhkosť z náplne a rozmokne.
Päť kusov zo supermarketu
Svoj sočnik - presnejšie rovno päť - som kúpil v Kišiňove v supermarkete Nr.1: balenie z vlastnej výroby stálo 39,60 MDL (1,90 EUR), na kus teda 7,92 MDL (0,40 EUR). Bral som ich ako desiatu do lietadla. Neboli úplne suché, ako by človek od drobivého cesta čakal. Tvaroh a cesto mi vzdialene pripomenuli české koláče - len bez lekváru navrchu. Časť balenia som zjedol už počas letu, zvyšok so mnou doletel domov. Etiketa pritom dávala sočnikom trvanlivosť 24 hodín - na žáner, ktorý pokojne prežil celý Sovietsky zväz, je to dosť prísna lehota.
