Pečivo | stránka 2 z 4
Simit: tradičné turecké pečivo
Simit je tradičné turecké pečivo v tvare kruhu s dierou uprostred, posypané sezamovými semienkami. História simitu siaha až do Osmanskej ríše. Jeho predaj na uliciach sa stal neoddeliteľnou súčasťou tureckej kultúry. Simit sa tradične podáva k tureckému čaju alebo ayranu a často ho dopĺňajú syr, olivy či paradajky. Simit je jedným z najvýraznejších symbolov tureckej kuchyne.
Açma: tradičné turecké sladké pečivo
Açma je tradiční turecké mírně sladké pečivo. Açma je běžně dostupná v pekárnách, cukrárnách i v pouličních stáncích po celé zemi. Klasická verze bývá bez náplně, ale existují i varianty plněné sýrem kaşar, olivami nebo pizza směsí. Açma je jedním ze symbolů tradiční turecké snídaně.
Taftoon: najbežnejší iránsky chlieb
Taftoon patrí medzi najstaršie a najrozšírenejšie druhy pečiva v Iráne. Tento tenký, ľahko pružný chlieb sa pripravuje z pšeničnej múky, vody, droždia a soli. Cesto sa po vykysnutí ručne rozvaľká na placky a tradične pečie na stenách rozohriatej pece typu tandoor. V moderných pekárňach sa už často využívajú rotačné pece, ktoré umožňujú väčšiu produkciu. Taftoon má mnoho variantov.
Sangak: iránsky národný chlieb
Sangak je tradičný iránsky celozrnný chlieb. Jeho názov pochádza z perzského slova "sang" (kameň). Odkazuje tak na unikátny spôsob pečenia na rozpálených okruhliakoch. Tento tenký, podlhovastý chlieb o dĺžke 70 - 80 cm má nepravidelné okraje a charakteristické jamky na povrchu. Sangak sa podáva čerstvý, často ešte teplý, a je neoddeliteľnou súčasťou iránskej kuchyne.
Nan-e khoshk: iránsky suchý chlieb
Nan-e khoshk, doslova "suchý chlieb", je tradičný iránsky chlieb známy svojou jednoduchosťou, dlhou trvanlivosťou a všestranným použitím. Pripravuje sa z múky, vody a soli, cesto sa rozvaľká do tenkých placiek a pečie pri vysokej teplote, čím získava svoju typickú chrumkavosť. Často býva obohatený semienkami. Chlieb je obľúbený naprieč celým Iránom, podáva sa k syrom, jogurtom či polievkam, je ideálny na cesty vďaka svojej trvanlivosti.
Nan-e ghandi: perzský sladký chlieb
Nan-e ghandi, známy ako perzský sladký chlieb, je tradičné iránske pečivo s jemnou, nadýchanou štruktúrou a sladkou chuťou. Názov pochádza z perzských slov "nan" (chlieb) a "ghand" (cukor), čo odkazuje na jeho hlavnú charakteristiku. Nan-e ghandi je symbolom pohostinnosti, servíruje sa k čaju či káve pri rodinných a spoločenských stretnutiach.
Khobz: typický severoafrický plochý chlieb
Khobz je tradičný plochý chlieb, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou kuchyne Severnej Afriky, narazíte naň predovšetkým v Maroku, Alžírsku a Tunisku. Vyrába sa z jednoduchých surovín - pšeničnej múky, vody, soli a droždia. Tento univerzálny chlieb slúži nielen ako príloha k pokrmom, ale aj ako nástroj na naberanie omáčok a polievok.
Tandyr nan: tradičný stredoázijský chlieb
Tandyr nan je tradičný chlieb s tisícročnou históriou, ktorý pochádza zo Strednej Ázie a priľahlých regiónov. Pečie sa v unikátnej hlinenej peci zvanej tandyr. V Kirgizsku je tandyr nan základnou potravinou a symbolom pohostinnosti. Pripravuje sa denne, zdobí sa ornamentmi a podáva sa ku každému jedlu. Chlieb sa nekrája nožom, ale vždy sa trhá rukami. Nikdy sa nepokladá na zem, čo odráža hlbokú úctu, ktorú k nemu miestni ľudia chovajú.
Bagel: typické poľské pečivo
Bagel je typické poľské pečivo s históriou siahajúcou až do 17. storočia. Jeho kruhový tvar symbolizuje večnosť a prináša šťastie, zatiaľ čo jedinečná príprava, keď sa cesto pred pečením povarí vo vode, mu dodáva nezameniteľnú textúru - chrumkavú kôrku a mäkký, nadýchaný vnútrajšok. Hoci bagely z Poľska takmer zmizli po druhej svetovej vojne, po páde komunizmu sa triumfálne vrátili a dnes si ich môžete vychutnať v špecializovaných pekárňach a kaviarňach po celej krajine.
Lavash: arménsky chlieb pečený na stene pece
Lavash je tenký nekysnutý chlieb z múky, vody a soli, ktorý sa v Arménsku pečie prilepený na rozpálenú stenu hlinenej pece tonir. Za necelú minútu sa nafúkne a stiahnu ho hákom; čerstvý je ohybný ako látka, sušený vydrží mesiace. Arménsko ho v roku 2014 zapísalo do zoznamu UNESCO, o dva roky neskôr si tenké placky zapísalo päť ďalších krajín.