Arménske pivo: Kilikia, Gyumri a nápoj, ktorý pil Xenofón
Desaťtisíc gréckych žoldnierov ustupuje zimným Arménskom, armáda porazená, cesta k moru ďaleko. Dedinčania ich vezmú pod strechu a prinesú nádoby, v ktorých plávajú jačmenné zrná a z ktorých trčia trstinové steblá. Xenofón, ktorý to celé prežil a spísal v Anabáze, si poznamenal, že nápoj bol silný, na prvý dúšok nezvyčajný a domácim veľmi chutil. Písal sa rok 401 pred Kristom a je to najstarší opis piva na území dnešného Arménska - starší ako väčšina vecí, ktorými sa dnes Arménsko pýši.
Arménske pivo (arménsky: գարեջուր, garejur) je dnes takmer bez výnimky svetlý ležiak z vody, jačmenného sladu a chmeľu, ktorý v arménskej kuchyni stojí v tieni vína a brandy - a pritom sa ho vyrába viac ako vína.
Jačmenná voda a jej kaukazskí bratranci
Arménčina si slovo pre pivo odnikiaľ nepožičala, jednoducho si ho zložila: gari je jačmeň, jur je voda, garejur je jačmenná voda. Slovo, ktoré opisuje výrobok presnejšie ako nejedna etiketa. Pivná kultúra je tu pritom spoločná celému južnému Kaukazu, nie arménsky vynález: Jerevan aj Baku dostali v sovietskych rokoch veľký štátny pivovar podľa rovnakej šablóny, po rozpade Sovietskeho zväzu ho kúpil domáci podnikateľ alebo zahraničný kapitál a dnes z neho tečie svetlý ležiak, ktorý sa od susedovho líši najmä etiketou. Gruzínska kuchyňa má Natachtari a Kazbegi, Azerbajdžan Xırdalan, Arménsko Kilikiu - a vo všetkých troch krajinách je pivo až za národným nápojom, či ho už volajú vínom, alebo koňakom. Pivo Ararat z pivovaru v Gjumri nemá so slávnou brandy Ararat spoločné nič okrem hory na etikete; tú si v Arménsku požičiavajú banky, hotely aj pivovary.
Kto arménske pivo varí a odkedy
Novodobé pivovary sa v krajine objavili koncom 19. storočia, v Jerevane aj vo vtedajšom Alexandropole, dnešnom Gjumri, a na tom, ktorý bol prvý, sa arménske pramene dodnes nezhodnú. Isté sú až sovietske údaje. Najväčší pivovar krajiny, Jerevanský, stojí od roku 1952 a jeho hlavná značka Kilikia je dnes v Arménsku najrozšírenejšia; pivovar Kotayk v Abovjane postavili v roku 1974 československí odborníci s kapacitou, ktorá mala zásobiť celý Kaukaz, v Gjumri varí od roku 1970 pivovar Gyumri, ktorému zemetrasenie zrovnalo halu so zemou a ktorý sa po privatizácii znova postavil na nohy. Keď teda v Arménsku otvoríte fľašu Kotayku, pijete pivo z pivovaru, ktorý kedysi stavali Česi. Receptúra je však miestna a s plzenskou horkosťou nepočíta.
Čo Arméni pijú naozaj a ako sa k pivu dostanete
Arménsko o sebe hovorí ako o krajine vína a brandy, a predsa sa tu podľa štatistík výroby vyrobí piva niekoľkonásobne viac ako vína. Víno a koňak sú vývozná vizitka, pivo je to, čo sa pije v utorok večer. Takmer všetko arménske pivo je svetlý ležiak s asi 4,5 percenta alkoholu, len s jačmenným sladom, chmeľom a vodou, o ktorej horskej čistote hovorí každý pivovar, akoby ju vymyslel; doložiť to nikto nevie, chutí však naozaj čisto. Pivo s ovocím nájdete až v jerevanskom remeselnom pivovare Dargett, kde varia aj marhuľový ale - v Arménsku sa tomu asi nedalo vyhnúť.
V reštaurácii počítajte s fľašou: čapované pivo je v arménskych podnikoch skôr výnimka a aj dobrá reštaurácia vám tretinku otvorí pri stole. V obchode je tá istá fľaša zhruba za polovicu, obľúbené sú aj litrové a väčšie PET fľaše. Vo väčších supermarketoch som potom našiel niečo, čo si u nás pamätá už len generácia mojich starých rodičov: stáčiareň, kde si pivo natočíte do plastovej fľaše sami, ako sa kedysi chodilo s prázdnym džbánom do krčmy. Kto chce ochutnať viac značiek naraz, nech zamieri do Jerevanu v júli, keď sa v centre koná pivný festival; po zvyšok roka vám jednoducho zostáva prechádzať regály a objednávať.
Dve tretinky z toho istého pivovaru
Ja som v Arménsku ochutnal len dve pivá, a obe, ako sa ukázalo, z toho istého pivovaru v Gjumri. Pivo Gyumri som pil v Jerevane v reštaurácii Anteb (pozri Kam na jedlo v Jerevane), pivo Ararat v reštaurácii Lavash. Obe mi priniesli vo fľaši a chutili tak, ako má chutiť ležiak v horúcom meste: ľahko, čisto, so sladovou sladkosťou na jazyku. Také silné a nezvyčajné ako u Xenofóna neboli. Pili sa však rovnako ochotne. Za rovnakú tretinku z toho istého pivovaru som raz zaplatil takmer dvojnásobok ako druhý raz, a rozdiel nebol v pive, ale v adrese: tretinka Gyumri stála v Antebe 600 AMD (1,40 EUR), tretinka Araratu v Lavashi 1 000 AMD (2,40 EUR).
