Ararat: arménska brandy, ktorú doma nazývajú koňak
V jerevanskom liehovare stojí medzi vlajkami jeden pozlátený sud a okolo neho podpisy návštevníkov. Sprievodkyňa pri ňom povedala vetu, ktorú si z prehliadky pamätám najviac: "Všetku brandy, čo tu majú, by chceli otvoriť čo najneskôr, aby bola čo najkvalitnejšia. Len tento jediný sud by chceli otvoriť už teraz." Naplnili ho totiž po vypuknutí konfliktu v Náhornom Karabachu a otvoriť ho majú, až keď sa vojna skončí.
Ararat (arménsky: Արարատ) je arménska brandy z hrozna Araratskej nížiny, dvakrát destilovaná a zrejúca v sudoch z kaukazského dubu - vlajková loď arménskej kuchyne v tekutej podobe a najznámejší vývozný artikel krajiny. Meno má po vrchu, na ktorý podľa Biblie pristál Noe s archou a ako prvý vysadil vinič. Vrch dnes leží v Turecku, liehovar patrí Francúzom, a to sú len prvé dva paradoxy, ktoré sa s brandy Ararat spájajú.
Prečo brandy Ararat doma nazývajú koňak
Slovo cognac patrí podľa európskeho práva len pálenke z okolia francúzskeho mesta Cognac. Lenže v celom bývalom Sovietskom zväze sa "koňakom" nazýva každá brandy z vína, ktorá prešla dvojitou destiláciou a dubovým sudom, a Arméni tak svoj nápoj nazývajú sto rokov. V dohode o partnerstve s Európskou úniou z roku 2017 sa Arménsko zaviazalo slovo koňak opustiť - doma do roku 2032, na vývozných etiketách do roku 2043 - a Brusel na rozlúčku s menom prispel tromi miliónmi eur. Poznáme to z domova: tuzemský rum sa premenoval na tuzemák a pije sa ďalej. Nové slovo "brandy" však znie Arménom rovnako cudzo ako to francúzske, a tak sú archívne fľaše s azbukou КОНЬЯК v múzeu vystavené s hrdosťou, nie s ospravedlnením. A koňak z hrozna nie je arménsky vynález, len arménska špecialita: v Gruzínsku otvoril Sarajišvili liehovar v Tbilisi v rovnakom čase ako Tairjan v Jerevane, Moldavsko má svoj divin, ochutnal som aj kirgizský koňak, bulharskú Plisku alebo albánskeho Skënderbeua. Ararat je z tej rodiny najslávnejší, nie najstarší.
Kto Ararat páli a čo je pravda na Churchillovi
Liehovar založil v Jerevane obchodník Nerses Tairjan - firma uvádza rok 1887, konkurenčná značka Noy sa hlási k jeho o desať rokov staršiemu vinárstvu, a obe majú kus pravdy. Sovietske Arménsko pôvodný podnik v roku 1948 rozdelilo na dva závody; odvtedy stoja v Jerevane dva liehovary a každý tvrdí, že je ten pôvodný. Podnik medzitým dodával koňak cárskemu dvoru pod menom ruského liehovarníka Šustova a v roku 1998 ho v privatizácii kúpil Pernod Ricard. Najslávnejšia historka značky - Stalin na Jalte nalial Churchillovi arménsky koňak a ten si potom nechával posielať debny do Londýna - je podľa autorov knihy Armenian Food: Fact, Fiction and Folklore nedoložená; v Churchillových ani Mikojanových pamätiach nie je a Churchillovo múzeum uvádza ako jeho obľúbený koňak francúzsky Hine. Liehovar ju napriek tomu rozpráva ďalej. Historka predá viac fliaš ako ktorákoľvek medaila.
Z čoho Ararat vzniká a ako sa pije
Hrozno pochádza z arménskych odrôd ako Voskehat alebo Garan Dmak z Araratskej nížiny, kde teploty v zime klesajú k mínus dvadsiatke a v lete stúpajú k štyridsiatke. Destilát potom zreje v sudoch z kaukazského dubu, ktorý sa pred výrobou suda dva roky máča vo vode. Farbu dostáva brandy od ohňa, nie od hrozna: v múzeu stojí kruh drevených lamiel od svetlej po takmer čiernu, čím viac debnár sud vypáli, tým tmavšia pálenka z neho po rokoch vyjde. Vedľa je prierez vinicou, na ktorom vidno, koľko z rastliny žije pod zemou - obišiel som veľa vinárstiev a táto inštalácia ma dostala viac ako iné. Rady nesú mená z arménskych dejín - Ani, Akhtamar, Vaspurakan, Nairi - a sedem až dvadsať rokov v sude. Nie je to nápoj k večeri. Arméni ho doma odkladajú na svadbu detí alebo narodenie vnúčaťa, pijú ho z baňatého pohárika pomaly, k čokoláde alebo baklave.
Tri poháriky v múzeu Ararat
Brandy Ararat som ochutnal tam, kde vzniká - v múzeu liehovaru v Jerevane (pozri Kam na jedlo v Jerevane), kde prehliadka končí pri stole s pohárikmi so štítkami, aby nikto nemusel hádať, čo pije. Vybral som si pokročilú degustáciu, rovnako ako väčšina ľudí v skupine: desaťročný Akhtamar, pätnásťročný Vaspurakan a dvadsaťročný Nairi. Akhtamar voňal po sušených marhuliach a v ústach bol ešte ostrý, Vaspurakan hustejší a sladší, s vanilkou zo suda, a Nairi, najtmavší z trojice, s dochuťou, ktorá zostala aj po odchode od stola. Prehliadka s degustáciou stála 10 000 AMD (24 EUR) a bol som s ňou spokojnejší ako s väčšinou vinárskych exkurzií, ktoré som kedy absolvoval. Nairi v poslednom pohári zrel dvadsať rokov. Slovo koňak má na etiketách podľa dohody s Bruselom pred sebou zhruba rovnaký čas - potom ho Arméni budú písať už len doma a len svojím písmom.
Ararat Museum
