Menú del día: španielsky obed za pevnú cenu
Obed, ktorým Španielsko žije dodnes, nevymysleli kuchári ani konkurencia, ale ministerstvo. Štát v šesťdesiatych rokoch reštauráciám predpísal, že lacné poludňajšie menu ponúkať musia, koľko smie stáť a čo má byť na tanieri.
Menú del día, doslova "menu dňa", je poludňajšia ponuka španielskych reštaurácií za jednu pevnú cenu: ľahšie prvé jedlo, výdatnejšie druhé, dezert a k tomu chlieb a nápoj. České obedové menu je blízky príbuzný - len za ním nikdy nestála vyhláška.
Menú turístico: obed podľa vyhlášky
Vtedy sa volalo inak: menú turístico. V roku 1964 ho presadil Manuel Fraga Iribarne, minister informácií a cestovného ruchu frankistického Španielska, a vyhláška z marca 1965 doťahala detaily. Každá reštaurácia v krajine musela ponúkať kompletný obed za úradne stanovenú cenu - od 50 peset v podniku štvrtej kategórie po 250 peset v luxusnom - a predpis vymenoval aj skladbu: polievka alebo predjedlo, mäso, ryba či vajcia s prílohou, múčnik, chlieb a štvrťliter vína. Do krajiny vtedy prúdili milióny turistov ročne a vláda im chcela zaručiť, že ich obed nezruinuje. Lacné a kompletné jedlo si ale rýchlo obľúbili najmä domáci: úradníci, robotníci, obchodní cestujúci. Z turistickej návnady sa stal národný poludňajší rituál.
Cenové stropy padli počas prechodu k demokracii, samotná povinnosť ale vydržala až do roku 2010, keď ju zmietla európska smernica o službách. Čo zaviedol frankistický minister, zrušil po štyridsiatich šiestich rokoch Brusel - hoci pár regiónov, napríklad Navarra alebo Astúria, si povinné menu v predpisoch drží ďalej. Reštaurácie medzitým zistili, že menu chcú ponúkať aj bez nariadenia: priemerné menú del día dnes stojí okolo 14 eur, v Baskicku o dve eurá viac, a napoludnie živí kancelárie aj stavby po celej krajine. Len dobe to neveští nič dobré - časť ľudí obeduje doma na home office a časť podnikov šetrí polovičnou verziou medio menú, bez dezertu alebo bez nápoja.
Ako menú del día funguje a kedy sa naň vybrať
Pravidlá sa od čias vyhlášky skoro nezmenili. Menu platí v pracovné dni zhruba medzi jednou a štvrtou popoludní - Španielsko obeduje neskoro - a na každý chod dáva na výber tri až päť jedál z bežnej kuchyne podniku. Nech si vyberiete čokoľvek, cena sa nehne. Nápoj býva v cene: voda, pivo alebo víno podniku; z povinného štvrťlitra vína je dnes už skôr pohár. Cez víkend počítajte s drahšou sviatočnou verziou a večer nečakajte nič - kto sa na menú del día opýta o ôsmej, dostane lístok à la carte a lekciu zo španielskeho denného rytmu. Ponuka vymyslená pre turistov navyše dnes patrí hlavne miestnym: ručne písaná tabuľa pri dverách býva len po španielsky a cudzinci popri nej často prejdú bez povšimnutia.
Pevný obed za pevnú cenu pritom pozná polovica Európy: francúzska kuchyňa má poludňajšie formule midi, talianska pranzo di lavoro, portugalská menu do dia a Nemecko Mittagstisch. Len to španielske má ale v rodnom liste štátnu vyhlášku - u susedov si lacné poludnie vymysleli reštaurácie samy. Za oceánom sa podobným obedom hovorí menú ejecutivo a v Mexiku sa koncept stretol s domácou comida corrida; kto si od koho požičal, už dnes nikto nerozplietne. A naše obedové menu? Patrí do tej istej rodiny, len je najstriedmejšie: polievka, hotovka a dosť.
Pätnásť eur v Bilbau
Svoje menú del día som si dal v Bilbau, v taverne Iñakiren (pozri Kam na jedlo v Bilbau), ktorá varí jednoduchú baskickú vidiecku kuchyňu a napoludnie bola plná miestnych. Ručne písaný lístok ponúkal ako prvé jedlo aj paellu de la casa alebo zeleninové pisto, ja som siahol po alubias rojas con sacramentos - červených fazuliach s chorizom a kúskami mäsa, ktoré by ma zasýtili aj samy osebe. Druhým jedlom bola treska na paradajkách s kaparmi: dobrých tristo gramov krehkej, nevysušenej ryby v poriadne dochutenej omáčke. Ako dezert som si vybral vyzretý ovčí syr s dulovým džemom, slané a sladké v jednom súste. K tomu mi na stôl postavili celú fľašu vína a nechali ju tam - možno pozornosť pre cudzincov, možno tu jednoducho nepočítajú poháre. Celé menu stálo podľa lístka 15 EUR. Prvé jedlo, druhé jedlo, dezert, chlieb a víno: presne toto kedysi predpisovala Fragova vyhláška. Dnes už to nikto nenariaďuje. V Iñakiren sa to varí ďalej.
