Sangria: španielske víno s macerovaným ovocím
V Bruseli je sangria jedným z mála nápojov, o ktorých názve rozhoduje nariadenie: bez dodatku sa tak smie volať len to, čo vzniklo v Španielsku alebo v Portugalsku. V nariadení sa už nepíše, že samotné slovo doputovalo do španielčiny zrejme z angličtiny.
Sangria (španielsky: sangría) je studený nápoj španielskej kuchyne: červené víno, v ktorom sa pár hodín macerujú kúsky ovocia, hlavne pomaranč a citrón, s cukrom a škoricou, a ktoré sa pred podávaním dopĺňa ľadom a perlivou vodou. Podáva sa v džbáne s naberačkou, ovocie sa loví lyžicou a spor o to, čie to je, sa vedie inde ako pri stole.
Odkiaľ prišlo slovo sangría a kde všade sa pije
Každý sprievodca vám povie, že názov pochádza zo slova sangre, krv, a to pre farbu. Jazykovedec Joan Corominas bol opatrnejší: anglické sangaree je doložené už v roku 1736 a portugalčina slovo poznala takisto skôr, kým v španielčine sa slovo ako názov nápoja objavuje až v roku 1832 - takže krv je zrejme ľudová etymológia, dodatočne prilepená k cudziemu slovu, ktoré sa jej podobalo. Dnes je sangria celošpanielska, ale rodinu má rozvetvenú: v La Rioji sa na slávnostiach pije zurracapote, v ktorom sa broskyne macerujú aj týždeň, v Kastílii ľahšia zurra len z vína bez brandy, a Portugalsko má na názov rovnaké právo ako Španielsko. Do tej istej rodiny "víno plus niečo" patrí aj tinto de verano, ktoré sa mieša s limonádou na počkanie a bez ovocia, a baskické kalimotxo s kolou; obidve sú pre Španielov každodenným nápojom, sangria je nápoj na oslavu.
Ako sa sangria dostala z anglických kolónií do New Yorku
Španieli sami dlho sangriu za svoju nepovažovali. Páter Esteban de Terreros ju vo svojom slovníku z roku 1788 opísal ako "nápoj vynájdený Angličanmi, veľa pitý v anglických a francúzskych kolóniách Ameriky" a legenda k tomu pridáva britských námorníkov v Karibiku, ktorí vraj rum s ovocím a medom vydávali za ovocnú šťavu. Do Španielska sa recept vrátil až v 19. storočí, s vínom namiesto rumu, a svetovú slávu mu priniesol Španielsky pavilón na Svetovej výstave v New Yorku v roku 1964, kde sa sangria stala nečakaným hitom medzi Američanmi; verzia zo sprievodcov, že ju tam "vyhlásili za národný nápoj", sa však opiera len o iných sprievodcov: kto ju mal vyhlásiť a kedy, sa nikde nedočítate. A obvyklé "korene siahajúce k Rimanom, ktorí si ochucovali víno korením" platia pre polovicu Európy vrátane vareného vína, so sangriou to nespája nič okrem vína.
Z čoho sa sangria robí a prečo ju Španieli pijú doma
Recept má jednu surovinu, ktorú v obchode nekúpite: čas. Ovocie musí vo víne ležať aspoň dve-tri hodiny, lepšie cez noc, aby si vymenili chuť: pomaranč pustí šťavu a horkosť kôry, víno sa vsiakne do dužiny a škorica to všetko zviaže; perlivá voda alebo gaseosa prichádza až tesne pred podávaním, inak počas macerácie vybublá. Víno býva mladé a lacné, pretože drahé by v pomarančovej šťave aj tak zaniklo, brandy je hosť, ktorý prísť nemusí, a cukor sa dávkuje podľa rodiny. Je to vlastne varené víno, ktorému niekto vypol platničku a pridal leto. A práve preto ju Španieli robia doma: dobrá sangria potrebuje džbán, chladničku a popoludnie, teda veci, ktoré bar na pláži nemá, a tak tam pod jej názvom často nalejú rýchle tinto de verano s pohárikom vermútu a kúskom čerstvo nakrájaného pomaranča. Španielske médiá sa rovno pýtajú, či je sangria "nápoj pre guiris", teda pre cudzincov; v zahraničí ju zatiaľ radia hneď vedľa flamenca a priemysel si z toho rozporu nič nerobí, ročne stočí desiatky miliónov litrov do krabíc. Kto chce v reštaurácii tú domácu, pýta si sangría de la casa a objednáva džbán pre viac ľudí; pohár pre jedného býva často z vopred pripravenej zásoby a ovocie v ňom videlo víno len z rýchlika.
Sangria pre jedného v San Sebastiáne
Najlepšiu sangriu som pil v Madride, v reštaurácii Ojalá, s rodičmi, a bola dokonalá. Tá na fotkách je však zo San Sebastiánu, z baru Bergara, kde mi ju priniesli v pohári na stopke, s ľadom a kúskami pomaranča a citróna, ktoré vo víne zjavne nejaký čas ležali. Chutila sladšie ako víno a menej sladko ako limonáda, pomaranč bolo cítiť skôr ako hrozno a čím dlhšie pohár stál na slnku, tým viac z neho bolo len studené víno. Bola to sangria pre jedného, teda zo džbána pripraveného vopred, a to je v bare tá lepšia z možností. Podľa fotiek stálo na tom istom stolíku o trištvrte hodiny neskôr kalimotxo. V Bergare som teda začal ako turista a odchádzal ako miestny.
