Níspero de Callosa: mišpuľa japonská z provincie Alicante
Latinský názov tvrdí, že je japonská. Domov má v južnej Číne, kde ju pestujú vyše tisíc rokov a kde dnes rastie viac ako osemdesiat percent svetovej úrody. A najslávnejšiu európsku adresu si našla na terasách v horách nad pobrežím pri Alicante.
Níspero de Callosa je mišpuľa japonská (Eriobotrya japonica) pestovaná okolo mestečka Callosa d'en Sarrià v provincii Alicante - oranžový plod veľkosti marhule s hladkou šupkou, sladkou šťavnatou dužinou a niekoľkými veľkými kôstkami, ktorý španielska kuchyňa jedáva čerstvý a olúpaný, hneď ako v apríli dozrie. Je to ovocie, ktorému názov vždy dal ten, kto ho uvidel ako posledný.
Názov, ktorý si mišpuľa požičala
Španielske níspero je staršie ako strom, ktorý ho dnes nesie. Slovo pochádza z latinského mespilum a po stáročia patrilo mišpuli obyčajnej, európskemu plodu veľkosti slivky, ktorý sa jedáva až prezretý a u nás je skôr raritou zo záhrady ako tovarom z obchodu. Keď v devätnástom storočí prišla z Ázie jej vzdialená príbuzná s väčšími a sladšími plodmi, Španieli jej názov jednoducho odovzdali - a pôvodná mišpuľa z trhov zmizla tak dôkladne, že dnes na ňu v Alicante pri slove níspero nikto ani nepomyslí. Názov ale putoval ešte ďalej: kto si objedná níspero v Mexiku, dostane sapodillu, hnedé tropické ovocie, ktoré s mišpuľou nemá spoločné nič okrem omylu konkvistádorov. Jedno slovo tak dnes predáva tri rôzne druhy ovocia.
Pestuje ho takmer celé Stredomorie a Španielsko v tom nie je samo. Mišpuľa japonská je spoločné ovocie celého južného okraja Európy: talianska kuchyňa ju ako nespolu na Sicílii oslavuje na jednej slávnosti so špagetami, portugalská pozná nêsperu, grécka mousmoulo a turecká ju volá yeni dünya, nový svet, prípadne maltská slivka - oba názvy trafili vedľa, ale aspoň každý iným smerom. Španielsko patrí v Európe k najväčším pestovateľom a zhruba dve tretiny jeho úrody rastú v provincii Alicante; okolie Callosy dáva približne polovicu všetkých španielskych nísperos.
Právnik z Callosy a chránený pôvod
O tom, ako sa čínsky strom dostal na alicantské terasy, kolujú dve verzie. Legenda, ktorú rady opakujú weby pestovateľov, pozná obchodného kapitána menom Roig, ktorý mal semená priviezť okolo roku 1821 do prístavu na východnom pobreží; doložiť ju však nikto nevie. Doložený je naopak Juan Bautista Berenguer y Ronda, právnik a prírodovedec z Callosy, ktorý v prvej polovici devätnásteho storočia o pestovaní japonskej mišpule písal a v rodnom kraji ju presadil - na terasách, kde predtým rástli citrusy a kde sa dodnes zbiera ručne, pretože stroj po schodoch nevyjde. 14. januára 1992 dostali Nísperos Callosa d'en Sarrià chránené označenie pôvodu DOP; oblasť siaha od dvoch horských dolín nad Callosou po pobrežie medzi Alteou a Villajoyosou a na deväťdesiatich piatich percentách v nej rastie jediná odroda, Algerie, cenená za to, že znesie cestu a chutí sladko aj kyslo zároveň.
Kôstky ako gaštany a ovocie, ktoré nedocestuje
Níspero sa jedáva z ruky: zrelý plod sa lúpe takmer sám, šupka ide dole v pásoch a vnútri ostane oranžová dužina okolo dvoch až piatich kôstok. Kôstky sú veľké, hnedé a lesklé ako gaštany, ktoré sme ako deti nosili z parku vo vreckách - a rovnako ako gaštany sa nejedia, obsahujú totiž malé množstvo kyanogénnych glykozidov, takže jediná správna cesta pre kôstku vedie do koša. Rozkrojená dužina za pár minút zhnedne a šupka sa otlačí od obyčajného pohľadu; preto níspero po celé stáročia necestovalo ďalej ako na najbližší trh a až chladiarenské kamióny ho od osemdesiatych rokov pustili za hranice. Dnes z Callosy odchádza zhruba sedemdesiat percent úrody, hlavne do Talianska a Portugalska. A kvitne naopak ako zvyšok sadu: v októbri a novembri, keď ostatné ovocné stromy dávno spia, včely z neho zbierajú posledný med roka.
Sezóna je krátka: hlavný zber prebieha od apríla do konca mája a celý máj k tomu Callosa d'en Sarrià usporadúva Mes del Níspero, mesiac, keď reštaurácie a obchody v meste ponúkajú všetko, čo sa z mišpule dá urobiť. Mimo sezóny ostáva lekvár a nísperos en almíbar, v sirupe. Zrelosť sa na trhu nepozná očami, ale nechtom: šupka zrelého plodu ide dole bez noža, tá, ktorá sa drží, mala na strome ešte ostať.
Hromada na trhu v Alicante
Svoje nísperos som kúpil na vonkajšom trhu v Alicante, z hromady pod ceduľkou písanou fixkou. Tie úvodzovky okolo názvu som radšej neskúmal - buď bol predavač poctivý, alebo poctivý až príliš. Zjedol som ich na móle v prístave medzi jachtami. Dužina bola šťavnatá a mäkká, chuť sladká a jemná, vzdialene niekde medzi broskyňou, marhuľou a slivkou, a kôstky zaberali dobrú tretinu plodu. Kilo stálo 2,50 EUR.
