Vína z Alicante: monastrell z Vinalopó, fondillón a moscatel
Keď v septembri 1715 umieral Ľudovít XIV., kronikár Saint-Simon zapísal posledné želanie, ktoré sa dalo splniť: sušienky namočené vo víne z Alicante. Kráľ, ktorý mal k dispozícii burgundské aj šampanské, si na konci vyžiadal ťažké tmavé víno z prístavu na juhovýchode Španielska.
Vína z Alicante (po španielsky: vinos de Alicante) sú červené, biele a sladké vína z apelácie DO Alicante, postavené z troch štvrtín na odrode monastrell, španielska kuchyňa ich pozná dlhšie, ako pozná slovo apelácia. Fondillón, to kráľovské víno zo sušienok, sa tu robí dodnes.
Monastrell, mourvèdre, mataró: jeden vinič a tri názvy
Takmer všetko červené, čo v provincii rastie, je monastrell: z necelých desaťtisíc hektárov apelácie jej patria zhruba tri štvrtiny. Je to vinič s hrubou šupkou, ktorý znesie sucho, horúčavu aj chudobnú pôdu vnútrozemia, a dáva tmavé víno plné trieslovín s alkoholom, ktorý sa nedá prehliadnuť. Alicantská však nie je: monastrell je odroda celého španielskeho juhovýchodu, spoločná so susednými apeláciami Jumilla, Yecla, Bullas, Almansa a Valencia, najväčšiu plochu jej venuje murcijská Jumilla, nie Alicante. Kto ju hľadá inde vo svete, musí poznať jej ďalšie názvy. Vo Francúzsku sa volá mourvèdre - podľa Murviedra, starého názvu valencijského Sagunta, odkiaľ sa kedysi vydala do Provensalska - a v Bandole z nej robia víno, ktorému musí patriť aspoň polovica zmesi; oproti alicantskému je zovretejšie, korenistejšie a menej slnečné. V Austrálii sa volá mataró podľa katalánskeho prístavu pri Barcelone. Jeden vinič; kto ho chce nájsť v cudzom vínnom lístku, potrebuje tri slovníky.
Opačným smerom išla odroda, ktorá má Alicante priamo v názve, a pritom sa tu nenarodila. Alicante Bouschet vyšľachtil v roku 1866 francúzsky vinár Henri Bouschet krížením otcovej odrody petit bouschet s garnachou; dostal vinič s farebnou dužinou, akú má inak len šupka, a Francúzsko ho používalo na farbenie bledých vín po fyloxére. Názov dostala zrejme podľa povesti tmavých, hustých alicantských vín, presný dôvod však nikto nezaznamenal - a do Alicante sa vrátila pod iným názvom, ako garnacha tintorera. Dnes ju pestujú od Portugalska po Kaliforniu a v Taliansku sa slovom "Alicante" navyše označuje aj samotná garnacha. Vinársky slovník je miesto, kde sa jedno mesto môže premeniť na dve odrody a jednu farbu.
Fondillón: víno, ktoré si ľudia mýlia s portským
Fondillón vyzerá na prvý pohľad ako portské alebo sherry: tmavo jantárový, sladký, hutný, s alkoholom, aký mávajú len fortifikované vína. Lenže nikto doň žiadny lieh nepridal. Hrozno monastrellu sa nechá prezrieť ešte na viniči, kým nezačne schnúť, a ten cukor potom víno dokvasí samo do sily, na akú inde potrebujú pálenku; potom zreje najmenej desať rokov v sudoch systémom solera. Solera je ako kvások na chlieb od starej mamy: zo suda s najstarším vínom sa odoberie len časť a doplní sa mladším, takže sa nikdy nevypije celý a v každej fľaši zostáva niečo z toho úplne prvého. Najstaršiu soleru v Monóvare drží vinárstvo Primitivo Quiles od roku 1892, teda z čias, keď fyloxéra fondillón takmer vymazala z mapy; komerčnú výrobu obnovili až v roku 1948. Názov vraj pochádza zo starého valencijského slova označujúceho dno suda, kde sa víno usadzovalo - s istotou to nikto nevie. Čo je isté: od roku 2011 je Fondillón chránený výraz Európskej únie a nesmie ho použiť nikto iný ako DO Alicante. Tradícia k nemu prilepila aj Shakespeara a Dostojevského, presnú citáciu však žiadny z tých článkov neponúkne, takže zostaňme pri Ľudovítovi - toho aspoň zapísal očitý svedok.
Od ibérskych amfor k roku 1510 a dvom podzónam
Na promenáde v Alicante stoja sudy s nápisom "3 000 rokov vinárskej kultúry" a tentoraz to nie je reklamné zveličenie: archeológovia našli pri ibérskej osade Lucentum a v dielni na amfory Illeta dels Banyets doklady o víne a obchode s ním už z piateho až tretieho storočia pred naším letopočtom, teda skôr, ako sem dorazili Rimania, ktorým sa tu vinárstvo zvyčajne pripisuje. Prvá ochranná známka prišla v roku 1510: Ferdinand Aragónsky zakázal dovážať do Alicante cudzie vína, aby sa nemiešali s miestnymi - a apelácia, uznaná v roku 1932 medzi prvými sedemnástimi v Španielsku, sa k tomu dátumu hlási dodnes. Vlastnú regulačnú radu dostala v roku 1957. Dnes má dve podzóny, nie päť, ako občas tvrdia sprievodcovia: vnútrozemský Vinalopó, suchý a vápenatý, kde vládne monastrell, a prímorskú Marinu na severe, vlhkejšiu a miernejšiu, kde vládne moscatel. Comarky ako Alto Vinalopó či Marina Alta sú len ich časti. Kategóriu "Vinos de la Tierra de Alicante", ktorú weby ešte odpisujú, dnes v zoznamoch španielskych zemepisných označení nenájdete.
Moscatel z Mariny a giró, ktorá tridsať rokov nebola garnacha
Sever provincie patrí moscatelu de Alejandría, hroznu, ktoré vonia po sebe samom: zo sladkého vína z neho cítite hrozno, čo sa o väčšine vín povedať nedá. Robí sa z neho sladké víno a tiež mistela, pri ktorej sa kvasenie vôbec nepripustí a mušt sa rovno zastaví vínnym liehom. Španielsky zákon preto mistelu za víno nepovažuje - je to sladký likérový nápoj z hrozna, ktorý sa predáva na tej istej polici ako víno a do pohárov na víno, len mu chýba to jediné, čo z vína robí víno. Vedľa moscatelu tu rastie aj giró, menšinová červená odroda severného Alicante, ktorú pestovatelia po fyloxére desaťročia kupovali v škôlkach ako garnachu a ako garnachu ju aj pestovali; že ide o samostatnú odrodu, potvrdila genetika až v roku 2011. Vinica teda vedela niečo, čo vinár nie, a mlčala o tom vyše tridsať rokov.
Červený monastrell z Vinalopó je víno k mäsu a k ryži - k pečenému jahňaciemu aj k alicantským jedlám z ryže, ktoré si s jeho alkoholom rozumejú lepšie ako ľahké ryby. Fondillón sa pije samostatne, po jedle, prípadne k tvrdým syrom alebo k turrónu, ktorý sa vyrába v tej istej provincii. Na etikete hľadajte podzónu: "Vinalopó" sľubuje tmavé a silné, "Marina" sladké a voňavé, a slovo Fondillón je zo zákona spoľahlivejšie ako akýkoľvek prívlastok "reserva". Kto má auto, môže sa vydať po Ruta del Vino de Alicante, ktorá spája obe podzóny; kto ho nemá, obíde vinotéky v centre Alicante, kde sa obe podzóny zmestia na jednu policu.
Päť fliaš, ktoré som si v Alicante zdokumentoval
Do Alicante som šiel kvôli fondillónu a skončil pri monastrelli; drvivá väčšina vín, ktoré som tam ochutnal, bola práve z neho a úplne ma nadchla. Dve fľaše mi otvorili v reštaurácii Tabula Rasa (pozri Kde na jedlo v Alicante): Arbui V.47 z Bodegas Alejandro v Monóvare, monastrell z viniča vysadeného pred viac ako štyridsiatimi siedmimi rokmi, ktorý čašník v saku priniesol s ročníkom 2019 na krčku - hutné, teplé víno so zrelými slivkami a s pätnástimi a pol percentami, ktoré sa nedajú zamlčať. A na záver sladký moscatel z Vins del Comtat z Cocentainy, med a pomarančová kôra v pohári, ktorý mi čašníčka priniesla k stolu ako bodku. Zvyšné tri som pozbieral po ďalších podnikoch. El Sequé z Artadi rastie v Pinose vo výške okolo šesťsto metrov na vápenci, Tarima Hill z Bodegas Volver z tej istej obce pochádza z viniča starého tridsaťpäť až sedemdesiat rokov, pestovaného bez zavlažovania, a štrnásť mesiacov zrel vo francúzskych sudoch: čerešňová farba s rubínovými odleskami, vôňa zrelého ovocia, kvetov a korenia, plná, vyvážená chuť s dlhým záverom - komplexné, koncentrované, zaujímavé víno. A piata fľaša, Sericis z Bodegas Carchelo, ročník 2018 s deväťdesiatimi dvoma bodmi od Guía Peñín, nie je z Alicante vôbec: Carchelo sídli v Jumille, za hranicou provincie v Murcii, a monastrell si tú hranicu nevšíma o nič viac ako ja pri fotení. Ľudovít XIV. si na konci vyžiadal víno z Alicante. Ja som si ho vyžiadal na začiatku a Alicante mi namiesto neho podstrčilo tri svoje monastrelly, jeden moscatel a jeden monastrell z Jumilly. Fondillón na mňa stále čaká v sude.
