Mici: rumunské grilované valčeky z mletého mäsa
Tridsať miliónov. Toľko kusov podľa odhadov zje Rumunsko za jediný deň, prvého mája, keď sa sviatok práce v celej krajine prekladá ako "gril, pivo, mici". Rozvozové služby v ten deň hlásia sedemnásobok objednávok a balkóny ani brehy riek sa do štatistiky nerátajú.
Mici (rumunsky aj mititei) sú valčeky z koreneného mletého mäsa bez črievka, veľké zhruba ako palec, grilované na drevenom uhlí a podávané s horčicou a chlebom - najrozšírenejšie jedlo rumunskej kuchyne. Názov znamená doslova "malí" a je to jediná vec, v ktorej sú Rumuni pri mici striedmi.
Prečo sa mici volajú "malí" a koho tým mýlia
Taliansky turista si v rumunskej reštaurácii prečíta "mici" a na okamih zaváha, lebo v jeho jazyku je to množné číslo od micio, mačička. Je to náhoda dvoch jazykov, ale vysvetľuje, prečo jedálne lístky pre cudzincov tak často siahajú po opise "Romanian skinless sausages". Po rumunsky je mic jednoducho malý, mititei je zdrobnenina toho istého a obidva názvy opisujú jediné: kúsok mäsa, ktorý sa na rošte ešte scvrkne. Vyslovuje sa "miči", starší tvar je mititei, dnes vyhráva kratší mici - Maďari v Sedmohradsku si to isté slovo len prepísali do vlastného pravopisu ako mics. Jedlo je celorumunské a rovnako samozrejme sa jedáva za Prutom v Moldavsku. Príbuzné jedlá sú osmanské: turecká kuchyňa má köfte, z ktorého vyrástli srbské a bosnianske ćevapi, severomacedónske kebapi aj bulharské kebapche. Rozdiel je v korení a v tom, čo sa k nim podáva: sarajevské ćevapi sú len hovädzie a soľ v chlebovej placke s cibuľou, mici voňajú cesnakom a tymianom a čakajú na horčicu.
Krčmár, ktorému došli črievka
Historku pozná v Rumunsku každý: v bukureštskom hostinci na ulici Covaci vraj krčmárovi Iordachemu Ionescuovi koncom 19. storočia došli ovčie črievka, a tak dal korenenú náplň na rošt len tak, holú. Hostinec aj jeho sláva sú doložené, chodieval tam Caragiale aj mladý Enescu, ale samotný príbeh o črievkach nedokazuje žiadny dobový dokument - je to legenda, ktorú od Ionescovej smrti v roku 1903 odpisuje jeden novinár od druhého. Sprievodcovia ju rozprávajú s istotou, akú si historici nedovolia. Doložený je až úradný papier: list z júna 1920 v knižnici Rumunskej akadémie opisuje recept z podniku Caru' cu Bere. Predpisuje výhradne hovädzie z krku, dvakrát pomleté, osem gramov jedlej sódy na kilogram a vývar z kostí, a bravčové výslovne zakazuje. Dnešné mici zo supermarketu sú väčšinou bravčovo-hovädzie a puristi to ťažko znášajú. Odkiaľ sa hovädzí valček vzal pred Ionescom, vedia historici len zhruba: prišiel s Osmanmi cez Balkán, a kedy presne, nevie nikto.
Sóda, horčica a jedna európska výnimka
Mäso je pri mici to najmenej zaujímavé; rozhoduje, čo sa doň primieša. Cesnak a tymian dávajú vôňu, o textúru sa stará jedlá sóda: udrží v mäse vodu a vývar, takže valček na grile nestvrdne, ale zostane mäkký a šťavnatý aj bez črievka. Práve na túto sódu si v roku 2013 posvietila Európska únia, ktorá ju v mäsových výrobkoch zakázala, lebo dokáže zamaskovať nekvalitné mäso. Rumunsko si muselo pre svoje národné jedlo vyjednať výnimku, čo trvalo rok - bruselské úrady zrejme netušili, do čoho zasahujú. Grilovanie má jedno pravidlo: potrieť olejom a obracať najviac trikrát, inak šťava vytečie.
Mici sa jedávajú všade, kde horí drevené uhlie: pri stánkoch na trhoviskách, v pivárňach, na oslavách aj na chodníku pred stanicou. V Bukurešti sa pri Terase Obor cez víkend tvoria na ne rady. S čím ich jesť, závisí od kraja: v Sedmohradsku s horčicou, na juhu vo Valašsku a v Dobrudži so soľou a feferónkou - a nech ste kdekoľvek, k stolu patrí chlieb a orosené rumunské pivo, nie príbor. Porcia sa ráta na kusy, nie na gramy; kto si objedná len dva, toho obsluha nekomentuje, ale všimne si to.
Prvý tanier v Rumunsku
Mici boli moje úplne prvé jedlo v Rumunsku. V Jasoch som ich uvidel na obedovom menu reštaurácie Beraria Veche (pozri Kam na jedlo v Jasoch) a bolo rozhodnuté skôr, ako som si sadol. Na odporúčanie personálu mi k nim priniesli zemiakovú kašu stoemp so slaninou, nakladanú cviklu s chrenom a horčicu v malej miske. Valčeky mali z grilu tmavú, chrumkavú kôrku a vnútri zostali mäkké a šťavnaté, cesnak a tymian bolo cítiť hneď, horčica pridala štipľavosť a kyslá cvikla s chrenom vyvážila tuk zo slaniny v kaši. Celé obedové menu aj s palacinkou v čokoláde ako dezertom stálo 4,60 EUR a bolo jedným z najlepších jedál, aké som v Jasoch jedol. Rumunsko mi prirástlo k srdcu rýchlejšie ako ktorýkoľvek iný štát, a to som v ňom bol iba dve hodiny.
