Mursalský čaj: horský bylinkový čaj z Rodop
Kto v Bulharsku prvý raz otvorí krabičku s nápisom чай, čaká sypaný čaj a dostane zväzok sena. Sivozelené stonky dlhé ako ceruzka, na nich zaschnuté žlté kvietky, a to všetko vonia skôr po lúke v auguste ako po čomkoľvek z čajovne. Vrecúško ani lístky nečakajte, predáva sa po steblách.
Mursalský čaj (po bulharsky: мурсалски чай) je bylinný nálev zo sušenej vňate ránhoja horského, Sideritis scardica, byliny z vysokých polôh Rodop a Pirinu, a najznámejší bylinkový čaj bulharskej kuchyne. Rodopskí horali ho pijú proti prechladnutiu, obchody so suvenírmi ho predávajú proti všetkému ostatnému.
Po ktorom pohorí je mursalský čaj pomenovaný a kde všade ho pijú
Názov má tá bylina dvakrát a zakaždým po inom pohorí. Bulharské mursalski je po Mursalici, hrebeni Západných Rodop nad dedinou Trigrad, kde leží rovnomenná chránená lokalita. Latinské scardica je po Šar planine, latinsky Scardus, na dnešnej hranici Severného Macedónska a Kosova, kde rastlinu v devätnástom storočí opísal göttingenský botanik August Grisebach. Bulhari si tak na krabičku tlačia názov pohoria, ktoré leží o dve hranice ďalej. Slovenský názov ránhoj je z tých troch najúprimnejší: hovorí rovno, na čo bylina slúžila - hojila rany. A keďže rastie až tam, kde sa končia lesy, vo výškach 1 400 až 2 200 metrov, všeobecne ju nazývajú horským čajom; Bulhari ju podľa pohoria prekrsťujú na pirinský alebo trigradský, stále je to však tá istá rastlina.
Rastlina je balkánsky endemit, o ktorý sa Bulharsko delí s Gréckom, Severným Macedónskom a Albánskom, a v každej krajine ju nazývajú po svojom. V Albánsku je to çaj mali, pod ktorým sa zberá aj zopár sesterských druhov ránhoja, v Severnom Macedónsku planinski alebo šarplaninski čaj priamo z pohoria, po ktorom rastlina dostala latinský názov, v Grécku tsai tou vounou, čaj z vrchov, najslávnejší z Olympu. Európska lieková agentúra celé to príbuzenstvo vybavila po svojom: štyri druhy ránhoja z Bulharska, Grécka a Albánska zlúčila do jednej položky Sideritis herba s tradičným použitím proti kašľu. Podľa názvu sa však riadiť nedá: dağ çayı v Turecku sú desiatky iných anatólskych druhov a srbský rtanjski čaj nie je ránhoj vôbec, ale saturejka. Horský čaj je na Balkáne skôr žáner ako rastlina.
Prečo sa mursalský čaj nesmie trhať a prečo sa napriek tomu predáva
Nikto nezapísal, kto ho pil prvý; história mursalského čaju patrí zberačom, nie kuchárom. Bylina je v bulharskej Červenej knihe a od roku 2016 ju ministerstvo životného prostredia každý rok nanovo zakazuje zberať vo voľnej prírode, aj pre vlastný hrnček - za steblo z lúky hrozí pokuta. Krabičky v obchodoch sú teda z plantáží pri Trigrade, vo Velingrade alebo pri Kazanlaku a pestovateľ musí pri predaji ukázať potvrdenie obce, odkiaľ čaj pochádza. Z chránenej rastliny sa stal poľnohospodársky produkt, ktorý je legálny len vtedy, keď nevyrástol tam, odkiaľ má názov. Marketing k tomu pribalil prezývku "bulharský všeliek" a storočných rodopských dedkov; oboje bez jedinej klinickej štúdie, doložené je len to skromnejšie, úľava pri kašli a prechladnutí. Trigrad si čaj každý rok na konci júla pije hromadne na folklórnom festivale Orfické mystériá, čo znie ako obrad, a aj obrad to je.
Ako sa mursalský čaj pripravuje a prečo po ňom nezaspíte horšie
Steblá sa počítajú, nie odmeriavajú: jedno až dve na hrnček, celé, aj s kvietkom. Na tom, čo s nimi ďalej, sa nezhodnú ani samotní Bulhari. Ľudové porekadlo hovorí, že mursalský čaj sa varí, nie zalieva, a necháva ho pár minút prebublať, kým lekárenské návody radia vodu pod bodom varu a desať minút pod pokrievkou. Nálev je v oboch prípadoch svetlozlatý a chutí nasladko a jemne, najbližšie k lipovému čaju, aký človek dostával v detstve pri prechladnutí. Kofeín ani teín v ňom nie je, pije sa teda večer rovnako ako ráno a v Bulharsku ho dávajú aj deťom. Med si pridá, kto chce. A ešte rada ku krabičke: hľadajte na nej latinské Sideritis scardica, lebo "planinski čaj" bez rodného listu môže byť všeličo, čo vyrástlo na kopci.
Krabička, ktorú si z Bulharska vozím najradšej
Svoje balenie som kúpil v bulharskom obchode, dvadsať gramov stebiel v papierovej krabičke s okienkom, za približne 4,70 BGN (2,20 EUR); kde presne, si už nepamätám. Doma som stonku povaril celú, ako radí ľudová verzia, a hrnček voňal rovnako nasladko, ako potom chutil. Práve tá sladká chuť je dôvod, prečo sa k nemu vraciam: čaj, ktorý nepotrebuje med a dá sa piť celý deň bez toho, aby po ňom človek v noci počítal ovečky. Zo všetkého, čo si priviezť z Bulharska, je toto môj najobľúbenejší gastro suvenír. Dvadsať gramov je na obľúbený suvenír smiešne málo. Nabudúce ich bude viac.
