Reštaurácia Rhomphaia: rybací obed pod tráckym mečom v Balčiku
Do Balčiku som prišiel s prípravou, akú by ocenil každý sprievodca: dve vopred vybrané reštaurácie, ktoré varia typickú vidiecku kuchyňu. Lenže prvú mala v ten deň celú zabratú súkromná oslava a druhá aj hodinu po otvorení stále vyzerala zatvorene - bola sobota mimo sezóny a zjavne to tu nikomu nevadilo. A tak prišiel na rad plán, ktorý som nemal.
Rhomphaia (bulharsky Ромфея) je rybacia reštaurácia priamo na pobreží Balčiku, varí čiernomorskú klasiku bulharskej kuchyne: hutnú rybaciu čorbu a vyprážané rybky popčeta.
Meč, Tráci a rumunská kráľovná
Názov podniku vyzerá ako z jedálneho lístka, v skutočnosti je z učebnice dejepisu. Romfaia bol obojručný meč tráckej pechoty, bežne 140 až 150 centimetrov dlhý; podľa antických prameňov ním Tráci presekávali koňom šľachy a bojovým slonom choboty. Reštaurácia pomenovaná po vojnovom meči tráckej pechoty dnes servíruje polievku a vyprážané rybky s citrónom - pokojnejší dôchodok si zbraň vybrať nemohla. Ten názov pritom vôbec nie je náhodný: na mieste dnešného Balčiku žili Tráci dávno predtým, ako tu grécki osadníci založili mestečko Kruni, neskorší Dionysopolis. Vývesný štít tak siaha k najstaršej vrstve mesta.
Balčik sa od mora dvíha v terasách, žije v ňom zhruba deväť a pol tisíca ľudí a najslávnejšiu kapitolu mu vpísala cudzia koruna. V rokoch 1913 až 1940 patrilo mesto Rumunsku a rumunská kráľovná Mária si tu dala postaviť letnú rezidenciu Tiché hniezdo s botanickou záhradou, ktorá sa v Európe zvykne radiť na druhé miesto hneď za monackú. Bulharsku Balčik vrátila až zmluva podpísaná v Craiove - najväčšia atrakcia mesta tak zostáva rumunským dedičstvom a obe krajiny to nesú s pozoruhodným pokojom. Z Varny sem ide priamy autobus necelú hodinu.
Čorba, nie supa
Rybaciu polievku tu nenazývajú supa, ale čorba - a ten rozdiel poznať na tanieri. Supa je v bulharčine čokoľvek redšie na začiatok menu, čorba je hutné jedlo s poriadnym podielom mäsa. Kto si rybaciu čorbu objedná ako ľahké predjedlo, podcenil ju: pokojne obstojí ako hlavné jedlo. Varí sa po celom Bulharsku, pri riekach zo sladkovodných rýb a na pobreží z morských, a misôčka pálivej omáčky s citrónom podávaná zvlášť nie je vrtoch jedného podniku, ale rozšírený zvyk - dochucovať si má hosť, nie kuchár. Obdobu pozná celé okolie Čierneho mora: rumunská kuchyňa svoj borş de pește zakvasuje dokysla, turecká zjemňuje balık çorbası žĺtkom s citrónom a rovnakou cestou ide aj grécka psarosoupa.
Popčeta sú kapitola sama osebe. Pod názvom, ktorý je zdrobneninou slova pop, sa neskrýva jeden druh ryby, ale celá kompánia drobizgu od dna - v bulharských vodách sa pod tento názov ráta dvadsaťjeden druhov. Kňazskú prezývku vraj rybka dostala podľa kostičky v tvare kríža, ktorú nosí v hlave; je to tradovaná ľudová etymológia, ale Bulhari si za ňou stoja. Vyprážané popčeta obaľované v múke sú špecialitou čiernomorského pobrežia - a na rozdiel od grundlí, ktoré sa u nás chrúmali aj s kosťami, sa popčeta musia obrať. Úlohu drobizgu prehĺtaného vcelku tu plní menšia cáca, vyprážaný šprot.
Obed na pobreží Balčiku
V Rhomphaii som sedel s výhľadom priamo na more a začal som, ako velí pobrežie, čorbou. Prišla k nej misôčka pálivej omáčky a citrón. Porcia bola obrovská, odhadom 300 až 400 mililitrov ako pri rumunských polievkach, rybacieho mäsa v nej plávalo viac, ako som za necelé 6,80 BGN (3,20 EUR) čakal - krehkého, úplne bez kostí; s pálivou omáčkou bola polievka zľahka pikantná a veľmi chutná. Vyprážané popčeta som si potom objednal už len ako chuťovku za približne 13,60 BGN (6,40 EUR): mäso opäť krásne krehké, len s kosťami bola robota. K obedu patril aj šopský šalát a Kamenitza a na záver pohárik brandy Pliska. Potom som sa vybral ďalej po pobreží. Podnik je pomenovaný po zbrani, ktorá presekávala šľachy bojových koní - jediné, na čo som si pri stole musel dávať pozor, boli kosti popčat.
Rhomphaia
