Tipy na jedlo na cestách | stránka 40 z 70
Arishta: arménske rezance pražené pred varením
Arishta sú arménske domáce rezance z múky, vody a soli, ktoré sa po usušení ešte nasucho opražia doružova a až potom varia. Názov aj technológia sú spoločné s Iránom, Tureckom a Azerbajdžanom, arménsky variant sa líši cestom bez mlieka. Bývala zimnou zásobou, dnes sa predáva aj balená v supermarketoch, podáva sa najčastejšie s maslom a matsunom.
Harissa: arménska kaša z pšenice a mäsa
Harissa nemá s tuniskou chilli pastou spoločné nič okrem názvu. V Arménsku je to hustá kaša z drvenej pšenice a mäsa, varená hodiny za stáleho miešania a preliata maslom. Arméni ju považujú za svoje národné jedlo. V článku píšem, odkiaľ má názov, čo s ňou má spoločné obliehanie vrchu Musa Dagh a koľko za ňu dáte v Jerevane.
Zeleninový khorovats: baklažán, paprika a paradajka z arménskeho grilu
Zeleninový khorovats je baklažán, paprika a paradajka grilované vcelku na špíze nad dreveným uhlím, rovnakou technikou ako arménske mäso. Po upečení sa zelenina zbaví spálenej šupky a podáva sa buď teplá vcelku, alebo nakrájaná do šalátu s cibuľou, koriandrom a octom. Podobne sa griluje na celom Kaukaze, v Turecku aj v Iráne - názov a rituál okolo mangalu sú arménske.
Lavash: arménsky chlieb pečený na stene pece
Lavash je tenký nekysnutý chlieb z múky, vody a soli, ktorý sa v Arménsku pečie prilepený na rozpálenú stenu hlinenej pece tonir. Za necelú minútu sa nafúkne a stiahnu ho hákom; čerstvý je ohybný ako látka, sušený vydrží mesiace. Arménsko ho v roku 2014 zapísalo do zoznamu UNESCO, o dva roky neskôr si tenké placky zapísalo päť ďalších krajín.
Matnakash: arménsky kysnutý chlieb s ryhami od prstov
Matnakash je kysnutý arménsky chlieb s piatimi až šiestimi ryhami, ktoré pekár vytiahne prstami do surového cesta - odtiaľ aj názov, "ťahaný prstami". Vedľa lavashu je to mladší a hrubší súrodenec: hromadne sa pečie až od tridsiatych rokov, v Rusku sa predáva pod cudzím názvom, vydrží len pár dní. Bochník z jerevanského supermarketu si domov nesiete v ruke a zjete ho ešte v ten istý deň.
Arménske marhule: národné ovocie, ktoré dalo farbu vlajke
Marhuľa je v Arménsku viac ako ovocie: spodný pruh vlajky sa volá marhuľový, národný nástroj duduk sa reže z marhuľového dreva a o marhuliach sa spieva na ľudových slávnostiach aj na Eurovízii. Latinský názov Prunus armeniaca pritom o pôvode plodu trochu klame. Článok vysvetľuje, odkiaľ marhuľa naozaj pochádza, ako sa v Arménsku jedáva a suší a prečo jej drevo hrá.
Aveluk: divý štiav sušený vo vrkočoch
Aveluk je divý štiav, ktorý sa v Arménsku na jar zbiera v horách, suší a zapletá do dlhých vrkočov predávaných na tržniciach. Pred varením sa namáča cez noc a potom z neho vzniká šalát s cibuľou, cesnakom a vlašskými orechmi alebo polievka. Rastlinu aj spôsob sušenia zdieľa s východným Tureckom, vrkoče sú arménska záležitosť.
Basturma: sušené hovädzie mäso v korenistej kruste
Basturma je hovädzie mäso, ktoré sa nasolí, zaťaží, vysuší a obalí v červenej paste zo senovky gréckej, papriky a cesnaku a jedáva sa za studena v tenkých plátkoch. Delí sa o ňu celý bývalý osmanský a kaukazský priestor a o pôvod sa sporia tri národy, hoci jediný doložený záznam vedie do Kayseri 17. storočia. V Jerevane som ju jedol zapečenú v omelete na raňajky.
Ararat: arménska brandy, ktorú doma nazývajú koňak
Ararat je arménska brandy z hrozna Araratskej nížiny, ktorej doma nikto nepovie inak ako koňak - a Európska únia za to slovo zaplatila Arménsku tri milióny eur, aby s ním do roku 2043 skončilo. Čo je pravdy na Churchillovi a Stalinovi, prečo majú v Jerevane dva liehovary s jedným rodokmeňom a ako dopadla degustácia troch ročníkov v múzeu značky.
Noy: arménska brandy, ktorá sa kedysi volala Ararat
Noy je druhá veľká jerevanská brandy, ktorá zreje v pivniciach na mieste niekdajšej pevnosti Erivan. Meno po biblickom Noemovi dostala až v roku 2002, dovtedy sa výrobok volal Ararat. Továreň založil v roku 1877 obchodník Nerses Tairjan a preslávil ju ruský obchodník Šustov, ktorý s jej koňakom anonymne vyhral Grand Prix v Paríži.